KAPITOLA VIII.

Vedela by som odprisahať na život môjho psa, že toto bol ten najdlhší týždeň v mojom živote. Vlastne väčšinu som strávila s Elisou a Carmen, tou ryšavkou z telocvične. Občas som prehodila pár slov aj s Cass, ale potom sa tam dovalil aj zvyšok partie, na ktorých som naozaj nemala náladu. Popravde, nechápem ich správanie. Keď sa dozvieme o nejakom chlapcovi, s ktorým spala moja sestra, všetci sa na tom zasmejeme, nikto už nerieši to, aká je. Ale keď sa ja raz s niekým vyspím, pričom sme sa k sexu ani nedostali, klesnem v očiach mojich kamarátov veľmi nízko.

Carmen nemá žiaden problém so mnou a Aaronom. Je to typ dievčaťa, ktoré chlapcov nerieši. Ale keď sme už u toho Aarona, celý týždeň som čakala na vysvetlenie a ono neprichádzalo. Keď som ho aj náhodou zahliadla na chodbe, vždy zmizol skôr ako som k nemu prišla. Ten chlapec nemôže byť v poriadku, naozaj.

Samozrejme, ani jeden deň v týždni sa nezaobišiel bez minimálne jednej hádky s Allison. V stredu, aby náhodou neporušila líniu, sme sa pohádali kvôli tomu, že som si obliekla čierne gate v ten istý deň ako ona. Podotýkam, ona išla až na druhú hodinu, zatiaľ čo ja na prvú.

Dnes je konečne piatok a taktiež sa koná veľmi dôležitý futbalový zápas, ktorého by sa mala povinne zúčastniť celá škola. Po zápase sa koná párty u Thea Montgomeryho, na ktorú som tiež obdržala pozvanie. Dokonca si vraj môžem vziať so sebou pár ľudí, no jediný človek, o ktorom práve uvažujem, že by som zobrala, je asi Carmen.

Jasné, Diana, Alice, Cass a chalani by určite išli, ale ja určite nebudem prvá, ktorá pôjde za nimi. Ja som nič zlé nespravila a ak by sa nesprávali ako úplní idioti, povedala by som im pravdu. Samozrejme, ich egá si tiež nemôžu dovoliť prísť za mnou, takže teraz sedím s Carmen a ešte nejakými jej kamarátmi na obede.

„Čo si obliekate na zápas?“ spýtalo sa jedno dievča, ktoré nie je z mojej triedy, pretože ju vidím asi prvýkrát v živote.

„Dorian mi dá svoj náhradný dres,“ Povedala s priškrteným úsmevom Luce. Mám chuť nad tou sladkosťou prevrátiť oči, no zapriem sa a iba sa usmejem. Dorian je tiež jeden z futbalistov. Pokiaľ je mi dobre známe, tak je jediný, ktorý má stálu partnerku. Ostatní si radi užívajú, kým môžu. Ich slová, nie moje.

„Dá aj tebe Aaron jeho dres?“ otázka prišla spoza môjho chrbta a na to, aby som nevedela, kto sa pýta, sa nemusím ani otáčať.

„Môžem sa ho opýtať, ale budeš schopná to prežiť? Tebe ho nedal, ani keď ste spolu chodili,“ povedala som podráždene a dievčatá pri stole skrývali úsmevy.

„Áno, pretože mňa radšej videl nahú, nepotreboval má zakrývať žiadnym sprostým dresom,“ prudko som sa postavila zo stoličky, ktorá s rachotom padla na zem, čím sme si opäť získali pozornosť jedálne. Hľadela som mojej sestre nenávistne do očí, aj keď som na to nemala žiaden dôvod.

„To ma neprekvapuje. Každý chce vidieť niektoré skvosty naživo. Socha slobody, Eifellova veža, Koloseum a prvotriednu kurvu, v ktorej bol pichnutý každý jeden vták z tejto miestnosti,“ moja sestra zalapala po dychu, ako keby ju stále prekvapovalo, že ju ľudia nazývajú kurvou. Človek by povedal, že si na to za ten čas zvykla, ale ona nám vždy dokáže, že nie.

„Nemusíš toľko žiarliť, že nie si tak dobrá ako ja,“ povedala a víťazne sa usmiala.

„Radšej by som spáchala samovraždu, ako by som mala niekedy v živote byť ako ty,“ Zakričím za jej odchádzajúcim telom. Aj napriek tomu, že sa tvári, ako keby má nepočula, každému je jasné, že skrátka nemá odpoveď. Zhlboka som sa nadýchla, aby som trocha vychladla. Samozrejme, to nepomohlo, takže som si len rýchlo pozbierala veci a bez pozdravu odišla von.

Po obede ma však čakala ešte jedna hodina a to chémia. To mi na nálade tiež moc nepridalo. Učebnicu aj zošit som však mala v skrinke, preto mi nezostávalo nič iné než si pre ne zájsť. Počúvať nepríjemne frflanie chemikárky, ktoré by vedela pretiahnuť cez celú hodinu by mi neznepríjemnilo len tento deň, ale aj celý týždeň.
Keď som sa konečne dostala na chodbu, kde mám skrinku, od prekvapenia som takmer zostala stáť. Pred mojou skrinku nestál nikto iný než Aaron Kyle!

Svoj pohľad som presunula radšej k zemi a rýchlym krokom som si to mierila k mojej skrine s číslom 364. Ale akonáhle som tam prišla, zistila som, že Aaron sa opieral o Allisoninu skrinku a nie moju. Ona ma číslo 361, takže sú dosť pri sebe.

Teraz však stál Aaron už pri skrinke jeho najlepšieho kamaráta Brandona, kde niečo nepretržite hľadal. Nevenovala som mu však už ani pohľad, on chcel niečo odo mňa, nie ja od neho. Pomyslela som si, keď som vyťahovala chémiu.

No keď som prechádzala v tichosti okolo neho, spomenula som si, aká téma sa rozoberala v jedálni. Dresy. Preto som si zahryzla do jazyka a pomalým tempom sa vybrala k nemu. Čo mu preboha len poviem? Prebehlo mi v hlave, presne predtým, ako som mu poklepala po rameni.

„Áno?“ Nedobrovoľne sa ku mne otočil, pričom mi je z jeho postoja jasné, že ma už dávno videl…

„Niečo by som od teba potrebovala,“ vyhŕkla som naňho rýchlo snažiac sa ignorovať nepríjemný pocit v hrudi. Je mi jasné, že keby to tak neurobím, už sa k tomu dnes nedokopem. Úpenlivo som sa naňho zahľadela a podľa jasu v jeho očiach je mi hneď jasné, že vie, o čom rozprávam.

„Pokiaľ ide o dres, odpoveď je nie. Nepožičal som ho ani tvojej sestre, vtedajšej frajerke… Čo teba robí inou? Ani sme len spolu nespali a tá káva… Naozaj zlaté, ale nikde nevidím žiaden dôvod na to, aby som ti ho požičal,“ predniesol ironicky, pričom sa konečne prestal hrabať v Brandonovej skrinke. Skrinku následne hlasno zabuchol, až sa k nám otočilo pár študentov.

Pozrel sa mňa svojím typickým nepríjemným pohľadom a ja som netúžila po ničom inom, iba vypadnúť odtiaľto. No zároveň ma jeho reč rovnako ako aj reč mojej sestry rozpáli a už to z mojich úst ide automaticky.

„Chcela som ti práve navrhnúť, taký menší…nápad. Keďže na tebe vidno, že Allison nie je momentálne tvoja obľúbená bývala, kamoška, známa je mi vlastne jedno, aké pomenovanie pre ňu máš –  čo sa ti akože vôbec nečudujem. No ale k veci. Dnes som počula na obede ako závistlivo moja sestra hovorí o tvojom drese, ktorý si jej nepožičal, napadol mi jeden úžasný plán. Takže som si myslela, že by si doňho možno chcel byť zapojený, ale ako vidím záujem nemáš, takže…“ otočila som sa na odchod, pričom som sa ale v mojej hlave modlila, aby na mňa zakričal nech počkám a vrátim sa… Neviem, či sa stal zázrak a moje modlitby boli vyslyšané, ale počula som za sebou jeho tichý hlas, ktorý hovoril: „No… Počúvam.“

Netuším, či som sa niekedy v živote otočila tak rýchlo ako teraz, ale mohla by som za tú rýchlosť dostať aj medailu. S rozšírenými zreničkami som na neho plná nádeje hľadela a začala som: „Nakoľko vyzerala, že jej dosť záleží na tvojom drese, napadlo mi, že či by si mi ho nepožičal…“ začala rýchlo, aby ma neprerušil.

„Ja som to vedel,“ samozrejme, že ma prerušil.

„No a keďže jej na tom drese záleží, bude žiarliť, že ho mám ja. Takže za tebou určite pôjde, aby ti vynadala a ty to na ňu môžeš zas skúsiť. Alebo sa s ňou pohádať. Je mi vlastne celkom jedno, čo spravíš ty,“ vážne som to vyslovila?

„Alebo sa na tom potom so mnou môžeš u Thea zasmiať a zapiť to…“ rýchlo som dodala. Nie som si v tej chvíli istá, ktorá časť vety znela horšie. Obe boli strašné asi narovnako.

Nastalo neznesiteľné ticho, kedy som počula len Aaronov pracujúci mozog. Chvíľku sme tam len ticho stáli, ale o pár sekúnd zahlásil: „Fajn, súhlasím. Tvoj plán znie fajn,“ uškrnul sa na mňa a ten vzdialený pohľad v jeho očiach sa vyjasnil.

„Avšak náhradný dres mám doma, takže poň po škole pôjdem a potom ti ho niekedy donesiem, okej? Tu, daj mi číslo,“ povedal a podal mi jeho mobil, kde ma čakali už otvorené kontakty. Neostalo mi teda nič iné, než tam napísať svoje číslo.

So smutným zafunením som mu mobil vrátila a žiarivo sa naňho usmiala. Dala som mu tým nepatrnú príležitosť, aby mi povedal to, na čo sa chystal pred týždňom.

„Okej, tu máš. Napíš mi, prosím ťa, kedy k nám prídeš aj s tým dresom. Vieš, kde bývam, takže ešte nejaké otázky?“ venovala mu úsmev aj napriek tomu, že sa očividne nechystal nič hovoriť. Skvelé.

„Otázky nie, ale spravíš niečo môjmu dresu, Whiteleeová, a si mŕtva, chápeš?“ spýtal sa s vážnym pohľadom na tvári. A ja som naozaj nevedela, či to myslí vážne.

„Radosť s vami obchodovať, pán Kyle. Budem vás očakávať u mňa doma,“ Usmiala sa, ako keby som nepočula nič z toho, čo práve povedal a odišla som do triedy. Trvalo to zopár minút, no hneď sa mi nálada zlepšila. A to ešte ani nie je večer.

AARON Kapitola 7: Prechádzajúcu kapitolu tejto publikácie nájdete na tomto linku.