Tanečný mor ako tichý zabijak
Tanečná mánia, svätojánske tance, choreománia či tanec sv. Víta. Zvláštny tanečný mor poznáme pod viacerými názvami. Otázka, ako je možné, že sa stovky ľudí v štrasburských uliciach utancovali k smrti, ostáva však nezodpovedaná dodnes.
Najznámejšia mánia začala v júli roku 1518 v meste Štrasburg (vtedajšia časť Svätej rímskej ríše). Prvou obeťou sa stala Frau Troffea. Uprostred horúceho letného dňa vystúpila na ulicu pred svoj dom a odrazu sa začala zmietať v kŕčoch, ktoré pripomínali tanec bez hudby. Neobvyklé správanie okamžite vzbudilo rozruch a okoloidúci sa snažili úbohú ženu zastaviť. Ona však pretancovala celé dni a noci bez chvíľky odpočinku.
Ojedinelý prípad by bolo možné logicky vysvetliť. Ale počet rovnakých prípadov denne stále pribúdal v do konca augusta sa počet zvýšil na 400. Chaotické pohyby, výskanie a neúnavnosť boli na prvý pohľad zábavné, ale po chvíli pozorovania vzbudzovali strach.
Tanečný mor na ústupe
Bohatí mešťania, ktorí riadili mesto, požiadali o pomoc miestnych lekárov. Tí v súlade so štandardnou lekárskou múdrosťou vyhlásili, že tanec je výsledkom „prehriatej krvi“ v mozgu spôsobenej letnou horúčavou. Lekári paradoxne navrhli ako liečbu ešte viac tanca. Štrasburská radnica preto sprístupnila tanečníkom mestské siene či tržnicu. Nariadili vyčistenie trhu s obilím, zabavili cechové haly a postavili pódium vedľa konského jarmoku. Najali aj hudobníkov a profesionálnych tanečníkov, ktorí ich v tanci povzbudzovali. Všetko sa to odohrávalo pod holým nebom počas najhorúcejších letných dní. Tanec ako liek však nepomohol a tanečníkov oslobodilo až smrteľné vyčerpanie, infarkt či mozgová príhoda.
Keď sa opatrenie navýšenia tanca ukázalo ako neúčinné, správcovia mesta vyhlásili tanečný mor za trest za hriešny život sprevádzaný hazardom a prostitúciou, ktoré boli následne zakázané. Rada vyhlásila obdobie núteného pokánia a zakázali hudbu a tanec na verejnosti.
Tanečníci boli nakoniec odvedení do svätyne zasvätenej sv. Vítovi, ktorá sa nachádzala v jaskyni v kopcoch nad neďalekým mestom Saverne. V nasledujúcich týždňoch postupne väčšina postihnutých dokázala svojvoľne kontrolovať vlastné pohyby a epidémia sa oficiálne skončila. Ale čo viedlo ľudí k tomu, aby sa utancovali k smrti?
Možné vysvetlenia tanečnej horúčky
- Najpresvedčivejšie odôvodnenie predkladá historik John Walle. Vysvetľuje, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa vypuknutie moru týkalo sv. Víta. Zbožní Európania v 16. storočí totiž verili, že katolícky svätec má moc preklínať tanečným morom.
Historik ponúka vysvetlenie aj na podobné prípady v rôznom čase a na rôznych miestach. Podľa neho bol tanečný mor spôsobený obrovským stresom a tlakom, ktorému ľudia museli čeliť. Vypuknutiu tanečného moru predchádzali obdobia záplav a hladomoru. Tieto udalosti prirovnáva k podobným neobvyklostiam, ktoré sa vyskytovali v Európe v rovnakom období, známym ako epidémia šialenstva v kláštoroch.
Z roku 1491 je napríklad známy prípad zo ženského kláštora v Španielskom Nizozemsku, keď mníšky začali napodobňovať zvieratá. Historické záznamy spomínajú aj mníšky vzývajúce démonov sexuálnymi menami či oplzlé návrhy kňazom. Waller aj tieto vlny šialenstva odôvodňuje obrovským tlakom, ktorému museli rádové sestry čeliť v kláštoroch, kde často vládol režim pripomínajúci kasárne. Tým, že verili v možnosť posadnutia zlým duchom, samy sa tomu stali náchylné. Obyvatelia Štrasburgu zase verili, že sv. Vít na nich môže za ich hriechy uvaliť trest práve v podobe nutkavého tanca vedúceho k pominutiu mysle.
- Ďalšie teórie naznačujú, že tanečníci nevedomky požili námeľ, toxickú pleseň, ktorá rastie na vlhkom žite a vyvoláva kŕče, záchvaty, stavy delírie a halucinácie. Sporný je však fakt, že huba zabraňuje potrebnému prekrveniu končatín, a tým by sa postihnutý nedokázal udržať na nohách, nieto neúnavne pretancovať celé dni.
- V Taliansku si mor vyslúžil pomenovanie „tarantizmus“. Ľudia v tých časoch totiž verili, že vypudiť jed z tela po uhryznutí tarantulou sa dá okrem iného aj tancom.
- Americký historik lekárstva Robert E. Bartholomew uvádza ďalšie vysvetlenie. Podľa neho za tanečný mor mohli putovné sekty, ktoré sa snažili vyvolať sexuálne orgie. Podľa niektorých záznamov napríklad mnohé ženy pri besnom tanci odhaľovali prsia a otvorene predkladali sexuálne návrhy.
Reťazová reakcia
Tanečný mor môže znieť absurdne. Záznamy môžeme nájsť detailne zdokumentované vo viacerých historických záznamoch. Fenomén sa neodohrával len na území Štrasburgu. Rovnaké mánie boli zaznamenané aj vo Švajčiarsku, Nemecku či Holandsku.
Úplne prvý záznam pochádza z roku 1247. Tanečný mor zlákal občanov mesta Erfurt a presunul sa do Maastrichte, kde sa pod skupinou 200 tanečníkov zrútil most a mnohí sa utopili.
O viac ako storočie neskôr, v roku 1374, tanečná horúčka potrápila na niekoľko týždňov ulice viacerých miest v západnom Nemecku a na severovýchode Francúzska. Ľudia rovnako ako v predháňajúcom prípade tancovali celé dni do vyčerpania. Tento zdroj navyše vinu pripisuje vidinám a tranzu.
O pár rokov neskôr bol zaznamenaný najdlhší prípadu tanečnej epidémie. Trval až pol roka, neďaleko nemeckého Trieru.
Tanečný mor bol zaznamenaný napríklad aj na juhu Talianska, kde sa objavoval pravidelne vo väčších vlnách. Tu možno polemizovať, či skutočne išlo o rovnaký prípad. Keďže tanečníci mohli svojvoľne kedykoľvek prestať, aj tak robili, najčastejšie v poobedňajších hodinách, kedy dopriali oddych večer opäť pokračovali.
Nezvyčajnou situáciou sa nechal inšpirovať nemecký teológ Sebastian Brant vo svojom diele Loď bláznov. Knihy pozostávajú z prológu, 112 krátkych satyr a epilógu, ktorý je ilustrovaný drevorezbami. Autor sa ujíma vykreslenia vtedajšej doby a rázne kritizuje jej slabosti a zlozvyky.
Tí, ktorí prežili, nikdy nezistili, čo sa im stalo. Vlastne dodnes sa presne nevie, čo tanečný mor, ako je najčastejšie nazývaný, spôsobilo. Bol to démon, kliatba či otrava?
Zaujal ťa samotný článok alebo máš slabosť pre podobné témy? V tom prípade ti vrelo odporúčam môj predchádzajúci článok – SMRTIECE VÍRUSY: NAJHORŠIE CHOROBY V DEJINÁCH ĽUDSTVA!
Zdroje: magistra-historia.sk, cas.sk, history.com, theguardian.com
Zdroj titulného obrázka: Pieter Brueghel the Elder (Public Domain)
