Inšpiratívny rozhovor: Pravda o štúdiu medicíny! Je to tak náročné, ako sa hovorí? Nie, je to ešte náročnejšie, hovorí Michaela
Pravda o štúdiu medicíny? Nech sa páči, prinášame vám rozhovor s Michaelou Kríkovou, študentkou medicíny v Prahe. Nechajte sa inšpirovať.
Ahoj Miška! Prečo si sa rozhodla ísť študovať medicínu?
Ahojte, v prvom rade sa chcem veľmi pekne poďakovať za pozvanie do rozhovoru. Myšlienka študovať medicínu sa zrodila v lete 2015 vo Francúzsku, kde som sa starala o handicapovanú pani, ktorá mala v 17 rokoch vážnu autonehodu a odvtedy ostala pripútaná na vozíku. Počas práce so Cécile som si uvedomila, že áno, toto je to, čo chcem robiť v živote. Okrem samotnej pomoci ľuďom ma pohltila vízia celoživotnej púte za vzdelaním, celoživotným upgrade-om svojich schopností a vedomostí o tom najcennejšom, čo človek má – o ňom samom. Rozhodla som sa makať na sebe pre ten moment, keď bude treba zasiahnuť do boja medzi životom a smrťou.
Keď som sa hlásila na medicínu, dostala som echo od rodinnej známej na pražské fakulty. Najprv som sa toho zľakla, potom som si povedala, že to je výzva. A že ak mám študovať niekde túto náročnú školu, tak ju chcem študovať ozaj kvalitne, na mieste, kde sa nám budú venovať. Profesorom bude záležať na tom, aká budúca armáda absolventov vyjde. Dostala som skvelé recenzie práve na moju 3. lekársku fakultu UK, na ktorej sa mi páčilo, že je iná. Iná preto, lebo prevzala štýl výuky medicíny západného sveta a miesto jednotlivých predmetov a skúšok máme pár veľkých skúšok, ktorými vám tie veci budú dávať väčší zmysel. Veľa si toho uchováte v sebe, čo mne vyhovuje odjakživa. A ďalším dôvodom bola pravá sviečková, haha.
S čím by mal potenciálny študent medicíny určite počítať?
Že to bude o nervy. Ale nie, haha. Na začiatok je dobré vedieť a reálne si zhodnotiť, či človek chce naozaj toto robiť. Skúsiť si získať informácie o rôznych fakultách. Potom je dobré sadnúť si a v pokoji sa sám zamyslieť nad tým, či som ochotný venovať veľa času práve štúdiu. Je treba počítať s tým, že človek zrazu nebude mať čas na všetko a všetkých, že priority sa posunú niekde inde. A treba sa voči tomu obrniť. Ale zase to neznamená, že sociálny život alebo vzťahy pôjdu dolu vodou. Možno nebude mať čas chodiť každý týždeň domov ako doteraz, takže na to je dobré sa pripraviť tiež. Alebo aj mamku a babičky.
Treba počítať s tým, že to bude skvelá jazda, ktorá bude mať výšky a aj tvrdé (a fakt že tvrdé) pády, zadok sa premení na titán a účinná dávka kofeínu sa z 1 šálky vyšplhá na takých 6 za deň. Tiež nemusí vždy vyjsť všetko na prvýkrát a v predtermínoch, ale to je naozaj úplne normálne – a je fakt, že keď si niečo zopakujete, o to viac na vás ostane nalepeného. Možno človek priberie, možno príde o pár vlasov. Ale za týmto všetkým máte neskutočne fascinujúcu púť naprieč vedomosťami o ľudskom tele a mysli, na ktorú sa k vám pridajú určite skvelí priatelia a noví kolegovia. A nikdy tak nebudete sami.
Spomínala si, že vaša fakulta je iná. Môžeš nám to priblížiť?
Na našej 3. LF UK máme ten iný systém, ten tzv. “modulový”, ktorý nie každému musí vyhovovať, ale keď sa zabehnete, ide to lepšie. Od prvého ročníka nás poslali do nemocnice, takže náš prvý kontakt s pacientom (už v tom superskom doktorskom bielom plášti) bol asi po 2 mesiacoch. Počas prváku sme miesto anatómie preberali bunku ako celok, čiže sme začali vlastne na najnižšom leveli, na ktorý sa potom postupne nabaľuje guľa vedomostí – v druháku anatómia, fyziológia, histológia, biochémia a vývoj. V tretiaku k tomu pridáme kus patológie, mikrobiológie či hemato-onkológie. Potom sa to prehupne už do echt kliniky – kedy riešite už “veľkú” internu, viac kontaktov s pacientmi a pomaly aj urgent v rámci modulov.
Teraz v 5. ročníku máme okrem skúšok aj 2 štátnice, ktoré mám už vďaka bohu za sebou. Nemáme diplomovú prácu (ako je na SR), ale máme 6 štátnic. Určite je namieste skonštatovať fakt, že sa nám od prváku snažia profesori, doktori aj klinickí pracovníci venovať a tie veci naučiť čo najlepšie. Na praxi na nás majú čas, nechajú nás aj asistovať, snažia sa do nás dostať ku každej téme to najdôležitejšie a hlavne prejavujú záujem.
Ak by mal niekto z čitateľov záujem, môže ma kontaktovať cez sociálne siete a rada poviem viac informácií, aj nejaké zákulisné a pikošky, haha.
Naozaj je štúdium medicíny tak náročné, ako sa hovorí? Aká je pravda o štúdiu medicíny?
Či je to náročné, ako sa hovorí? Nie. Je to ešte náročnejšie. Moc tu nechcem strašiť, ale už chápem, prečo starší kolegovia vždy odrádzajú mladších od toho štúdia. Samozrejme, že všetko je individuálne a o dobrom time managemente či osobných faktoroch. Ale treba sa nachystať na preplakané noci, vystresované momenty a prepináky z učenia. Najhoršie na tom je, keď sa učíte niečo, čo vás nebaví. Preto si vždy musím oblbnúť mozog, napr. aká je tá bioštatistika zaujímavá. S čím bojujeme všetci, je vôbec dokopať sa k tomu a začať. Odkladáte to, furt nájdete niečo lepšie na práci – napr. umývať okná či triediť skriňu.
Ja som sa naučila už od maturity pred skúškami vymazať Messenger a Instagram (čím robím nervy spolužiakom a kolegom), ale je to najlepšie čo môže byť – pretože máte zrazu viac času pre seba a nie pre stalkovanie príspevkov a závisti, že niekto je na dovolenke a vy sedíte doma. A tiež odporúčam aj aplikáciu Forest, kde pestujete rôzne stromčeky. Problém (ktorý mám už aj ja) nastane, keď ani 6 šálok kávy, ani zelený čaj, ani Cola moc nefungujú. V poslednej dobe sa mi osvedčili čisté kofeínové tablety a tzv. Piracetam, na ktorých som teda schopná vydržať pokojne aj 14 hodín.
Koľko sa učím? Postupne sa to v priemere z nejakých 8 hodín zvyšuje až na tých 15-16 hodín – môj osobný rekord je niečo okolo 18 hodín pred štátnicou z Neurověd.
Čo je pre teba v rámci štúdia najnáročnejšie?
Dobrá otázka. Premôcť svoje prokrastinačné ja, vstať a sadnúť za učenie. Uvedomovanie si toho, že o chvíľu už nabehneme do nemocníc nielen pozerať, ale liečiť. A v poslednej dobe je pre mňa kritických posledných 12 hodín pred skúškou, kedy sa totálne vystresujem a a mám pocit, že všetko, čo som sa učila, zabudnem. Ale vďaka tomu som začala viac meditovať.
A práve naopak, čo je ti najbližšie?
Skvelí priatelia a noví kolegovia. Prostredie akademickej obce medzi celosvetovo uznávanými kapacitami rôznych oborov. Príbehy pacientov, s ktorými prídete do styku. Uvedomenie si rozsiahlosti ľudského mozgu na nasávanie nových a nových informácií. A taký ten dobrý pocit večer v posteli, že ste sa cez deň niečo (byť malého) naučili a idete spať zas o chlp múdrejší.
Stíhaš sa popri štúdiu venovať aj iným aktivitám?
Myslíš spánku a jedlu? Haha. Svoje “voľné” chvíle venujem aktivitám v neziskových organizáciách – už štvrtým rokom pôsobím v českej neziskovke LOONO, kde sa s kolegami snažíme distribuovať k laickej verejnosti povedomie o ľudskom tele, jeho ochoreniach, a hlavne – snažíme sa ich dlhodobo viesť k prevencii, čiže robíme workshopy a školenia vo firmách či školách, chodíme na festivaly. Pôsobím tu ako certifikovaný senior školiteľ a už vyše 8 mesiacov aj ako moderátorka podcastov s odborníkmi na rôzne témy.
Ďalej som menšou súčasťou neziskovky EMOTER, založenej mojimi šikovnými spolužiakmi, ktorá sa venuje humanitárnej pomoci v Ugande a organizácii lekárskych výjazdov do Nebbi. Pomáham s prekladom do francúzštiny a socialmedia záležitosťami. Pomáham tiež s tvorbou výukových videí na YouTube pre skúšky na našej fakulte.
Mojou poslednou aktivitou stal projekt “JE OK NEBYŤ OK”. Táto problematika ma pohltila až po absolvovaní neurológie a hlavne psychiatrie, ktorá ma začala moc baviť. Za dobu štúdia si čím ďalej tým viac uvedomujem dôležitosť rozpoznania, naslúchania a hlavne porozumenia nielen telesným problémom pacientov, ale aj toho, čo sa odohráva pod povrchom. To, čo nám nechcú povedať, a pritom to môže byť práve to, čo ich k nám privádza. Chceme vytvoriť miesto pre dotazy “ako k psychológovi” s overenými informáciami od našich klinických psychológov a psychiatrov, ktoré bude dostupné pre všetkých. Chceme, aby nikto neprechádzal týmito vecami sám. Aby sme pochopili, že vzájomná pomoc a šírenie prevencie je jeden z najdôležitejších faktorov, ktoré dokážu meniť životy.
A najnáročnejšia otázka – Kde sa vidíš o desať rokov?
Budem robiť všetko pre to, aby som 10 rokov bola už zatestovaná lekárka, nech už mi osud pridelí akýkoľvek obor. Chcem robiť prácu, ktorá ma bude baviť, ktorá mi bude dávať zmysel, ktorá mi bude dávať výzvy, a tým ma posúvať ďalej, skrátka ktorú budem robiť srdcom.
Ako sa vám páčil rozhovor s Miškou a pravda o štúdiu medicíny? Môj tip na ďalší rozhovor.
Zdroj titulného obrázka: autorka článku
