Klinická smrť
Klinická smrť je lekársky výraz pre zastavenie krvného obehu a dýchania. Nastáva v momente, keď srdce prestane biť v pravidelnom rytme, čo je stav nazývaný zástava srdca. V tejto dobe nesmie byť organizmus považovaný za mŕtvy, lebo môže byť za určitých podmienok oživený. Väčšinou však dochádza k odumieraniu iných buniek na nedostatok kyslíku.
Na začiatku klinickej smrti sa vedomie stratí v priebehu niekoľkých sekúnd. Merateľná mozgová aktivita sa zastaví do 20 až 40 sekúnd. Počas tohto časového obdobia sa môže vyskytnúť nepravidelné lapanie po dychu. Počas klinickej smrti sa vo všetkých tkanivách a orgánoch v tele neustále hromadí ischemické poranenie.
Mozog akumuluje ischemické poškodenie rýchlejšie ako akýkoľvek iný orgán. Bez špeciálneho ošetrenia po opätovnom zavedení obehu je úplné zotavenie mozgu po viac ako 3 minútach klinickej smrti pri normálnej telesnej teplote zriedkavé. Poškodenie mozgu alebo neskoršia mozgová smrť zvyčajne nastane po dlhších intervaloch klinickej smrti, aj keď sa srdce znovu naštartuje a krvný obeh sa úspešne obnoví. Poranenie mozgu je preto hlavným limitujúcim faktorom pre zotavenie z klinickej smrti.
Zvýšená šanca na prežitie
Aj keď strata funkcie je takmer okamžitá, neexistuje žiadne konkrétne trvanie klinickej smrti, pri ktorej by nefunkčný mozog jednoznačne zomrel. Najzraniteľnejšie bunky v mozgu, neuróny CA1 hipokampu, sú bez kyslíka smrteľne zranené už za 10 minút. Poškodené bunky však v skutočnosti zomierajú až niekoľko hodín po resuscitácii.
V tejto oneskorenej smrti je možné zabrániť jednoduchým liečením aj po 20 minútach bez obsahu kyslíka. V súčasnosti je známe, že zlyhanie mozgu po klinickej smrti je výsledkom komplexnej série procesov nazývaných reperfúzne poškodenie, ku ktorým dochádza po obnovení krvného obehu, najmä procesov, ktoré narúšajú krvný obeh počas obdobia zotavenia.
V roku 1990 laboratórium priekopníka resuscitácie Petra Safar zistilo, že zníženie telesnej teploty o 3 °C po opätovnom spustení krvného obehu môže zdvojnásobiť časové okno zotavenia z klinickej smrti bez poškodenia mozgu z 5 minút na 10 minút. Táto technika indukovaného podchladenia sa začína používať v urgentnej medicíne. Kombinácia mierneho zníženia telesnej teploty, zníženia koncentrácie krvných buniek a zvýšenia krvného tlaku po resuscitácii sa ukázala ako obzvlášť účinná.
Nie je smrť ako smrť
Hranica medzi životom a smrťou sa niekedy môže javiť ako nejasná. Jestvujú prípady, kedy bola žena po infarkte mylne vyhlásená za mŕtvu a následne zmrazená v márnici. Ďalšia žena porodila dieťa tri mesiace po tom, čo technicky zomrela. Došlo aj k prípadu lyžiara, ktorý sa na niekoľko hodín ponoril pod mrazivú vodu, ale bol oživený bez poškodenia mozgu.
Kedysi vyhlásenie za mŕtveho mohlo nastať, keď prestala fungovať ktorákoľvek z životne dôležitých funkcií – tlkot srdca, elektrická mozgová aktivita alebo dýchanie. Akonáhle zlyhala jedna časť systému, čoskoro sa vypli aj ostatné. Zmena nastala až s príchodom resuscitačných techník – CPR (kardiopulmonálna resuscitácia), defibrilácia, transplantácia orgánov a prístroje na podporu života. Po tomto prevrate sa pridal celý rad synonymných výrazov pre smrť.
Rozoznávame tri druhy smrti – klinickú, biologickú a organickú (prírodnú). Pri klinickej smrti prestáva biť srdce a práve vtedy ľudia prežívajú svoje „posmrtné“ zážitky. Ostatné dva druhy smrti sú hlbšie a prakticky nezvratné. Počas biologickej smrti prestávajú pracovať orgány, napr. pečeň, obličky či pankreas. Organická smrť nastáva vtedy, keď umrie mozog.
Klinická smrť a jej priebeh
Doktor Sam Parnia strávil 6 rokov skúmaním 2060 prípadov pacientov z Európy a USA. Venoval sa tomu, čo zažívajú človek pri klinickej smrti. Štúdia dokázala, že vedomie človeka ostáva zachované ešte aj niekoľko minút po jeho smrti. V dôsledku resuscitácie prežilo 330 z nich. 40 % z týchto ľudí potvrdilo, že aj po svojej klinickej smrti boli ako keby pri vedomí, aj keď ich vnímanie bolo zmenené.
Títo pacienti si pamätali udalosti, ktoré sa diali pri ich resuscitácii. Dokázali podrobne popísať celý jej priebeh, dokonca rozoznávali hlasy a slová. Štúdia takisto skúmala to, čo títo pacienti počas zážitku pociťovali. Prekvapivé je, že ich odpovede boli takmer totožné. Pacienti pociťovali: nevysvetliteľný pocit pokoja, skreslené vnímanie času, záblesk jasného svetla a pocit oddelenia od svojho fyzického tela.
Niektorí pociťujú, akoby opustili svoje telo, komunikujú s mŕtvymi príbuznými alebo priateľmi, niekedy sa stane, že získajú schopnosti a vedomosti, ktorými pred zážitkom nedisponovali. Zvýši sa tiež vnímavosť na rôzne vnemy.
Okrem psychických zmien sú pozorované aj merateľné a dokázateľné zmeny. Najbežnejšie sú zmeny elektromagnetizmu. Takýmto ľuďom sa rýchlo vybijú baterky v hodinkách alebo im idú prirýchlo či príliš pomaly. Sú známe prípady, kedy sa v prítomnosti takejto osoby začala prepínať televízia či dochádzalo k výpadkom žiarovky.
V istej štúdii sa po 15 rokoch pýtali pacientov na ich zážitok z klinickej smrti. Aj po takej dlhej dobe si vedeli spomenúť aj na ten najmenší detail. Následne im bola položená otázka na inú udalosť z toho obdobia, na tie však nevedeli s určitosťou odpovedať. To podporuje teóriu, že počas klinickej smrti dokáže mozog dosiahnuť ešte vyššiu úroveň ako počas bežných okolností. To sa potvrdilo takmer vo všetkých prípadoch klinickej smrti.
Duchovný zážitok má vedecké vysvetlenie
Po celom svete sú známe zážitky ľudí, ktorí videli jasné svetlo, vystúpili z tela alebo im prebehol celý život pred očami. O týchto vidinách sa vie iba málo, a tak sa vedci z Michiganskej univerzity rozhodli monitorovať počas umierania deväť krýs. Spozorovali u nich vysokú úroveň mozgového vlnenia, pričom rovnaký proces by podľa nich mohol ľudí posúvať do úrovne vyššieho vedomia.
Veľa ľudí si myslelo, že mozog je po klinickej smrti neaktívny alebo hypoaktívny. Vedcom sa podarilo dokázať pravý opak. Pri procese umierania je mozog oveľa aktívnejší než v v bdelom stave. Počas 30 sekúnd po zastavení srdca zaznamenali vedci prudký nárast vysokofrekvenčného mozgového vlnenia zvaného aj gama oscilácia. To dosiahlo dokonca vyššej úrovne ako vtedy, keď zvieratá žili. Je pravdepodobné, že to isté sa deje aj v ľudskom mozgu a môže to vyvolať spomínané vidiny.
Skutočnosť, že vidia svetlo, môže byť spôsobená silnou aktiváciou mozgového centra zraku. To môžeme tvrdiť na základe pozorovania intenzívneho vlnenia v časti mozgu práve nad centrom zraku. Aktivita môže zasiahnuť oblasti mozgu, ktoré súvisia s vedomím, čím môže celé vnímanie pôsobiť skutočnejšie ako reálne pocity a emócie. Obmedzením je, že nevieme, kedy presne sa zážitky blízke smrti objavujú.
Zákon zachovania energie
Robert Lanza, odborník na regeneratívnu medicínu a autor teórie biocentrizmu, verí, že vedomie sa po smrti presunie do iného vesmíru. Tvrdí, že smrť je len pretrvávajúca ilúzia, ktorá má svoje korene v tom, že ľudia sa vnímajú v prvom rade prostredníctvom svojho fyzického tela. Podľa neho však v skutočnosti naše vedomie existuje mimo času a priestoru, rovnako ako aj naše telo.
Svoje tvrdenie sa pokúšal dokázať pomocou kvantovej fyziky, ktorá je založená na tom, že častice môžu byť súčasne prítomné na viacerých miestach naraz. Verí, že existuje viacero vzájomne prepojených vesmírov a naše vedomie má schopnosť medzi nimi „migrovať“. Znamená to, že ak zomrieme v jednom vesmíre, v niektorom z ďalších stále existujeme.
„Energia nemôže byť vytvorená alebo zničená. Môže sa len zmeniť z jednej formy na inú.“
Albert Einstein
Ak vnímame ľudskú dušu/vedomie alebo telo ako energiu, znamená to, že nemôže zomrieť. Po fyzickej smrti sa len zmení forma. Samozrejme, neexistuje odpoveď na otázku, čo tou inou formou je. Rovnako ako nepoznáme odpoveď na otázku, či posmrtný život vlastne existuje, najčastejšie odpovede na podobné otázky hľadáme v náboženstve.
Najbližšie k zákone zachovania energie siaha budhizmus – reinkarnácia. Hovorí taktiež o tom, že ľudské vedomie je len formou energie, ktorá telo opustí v momente fyzickej smrti a následne sa voľne rozptýli v priestore. Uvoľnená energia mŕtveho sa tak stane súčasťou vesmíru, až pokým sa opäť nezoskupí a nestane sa súčasťou inej, novonarodenej bytosti. Na rozdiel od budhistického ponímania sa tak v jednej novonarodenej bytosti môžu zoskupiť energie aj od viacerých ľudí.
Zaujal ťa samotný článok alebo podobné témy? Neváhaj a podeľ sa s nami v komentároch!
Zdroje: interez.sk, bioethics.georgetown.edu, livescience.com, uilis.unsyiah.ac.id, topky.sk, webnoviny.sk
Zdroj titulného obrázka: Pixabay/Tumisu
