V Prahe z jeho obrazov vznikla oáza pokoja
Pred rozmernou fotografiou dievčaťa v bielych šatách v objatí s hrdzavou líškou stojí žena a prekrýva si rukou tvár. Dlhé minúty sústredene hladí na postavu na obraze, na kožuch líšky, skúma ich pevné objatie a výraz tváre dievčaťa. V očiach sa jej zalesknú slzy, skloní hlavu a rukami si objíme plecia. O kúsok ďalej sa práve postarší pán potichu pochechtáva na fotografii mesta s majestátnymi bielymi jeleňmi. To, čo bolo kedysi terapiou pre fotografa Martina Stranku, je dnes terapiou pre všetkých, ktorí navštívia jeho výstavy. V obrazoch, ktoré stavajú do kontrastu človeka a prírodu, si môže každý nájsť svoje zrkadlo, oázu pokoja či svoje ticho.
PRAHA – Pred 21-ročného Martina Stranku pred štrnástimi rokmi predstúpil osud. Nedal mu ponuku ani čas na zváženie. Rozhodol sa jeho život zmeniť raz a navždy, keď mu jedným dychom zobral blízkeho človeka, no druhým mu vložil do rúk fotoaparát ako nástroj vyjadrenia tých najbolestivejších emócií. „Život sa mi vtedy doslova otočil hore nohami. Veľa ľudí by možno siahlo po alkohole či sa dalo na šport, aby to ustáli,“ hovorí Stranka, ktorý vtedy zobral svoje našetrené peniaze a kúpil si prvý poriadny fotoaparát. „Prišlo mi to ako zmysluplný odraz odo dna,“ hovorí dnes s úsmevom.
Kto je Martin Stranka?
Nebyť prenikavého pohľadu, ktorým neustále skúma svetlo a okolité prostredie a jeho autentického štýlu obliekania, ľahko by ste si pomysleli, že Martin Stranka je skôr informatik a neboli by ste ďaleko od pravdy. Do doby, než začal tvoriť, študoval vysokú školu ekonomického zamerania v Prahe, kam sa neskôr natrvalo presťahoval. Zo začiatku tvoril, ako sa hovorí „do šuplíku“ a pre znovuobjavenie vlastnej rovnováhy. „Potreboval som sa vyjadriť a ukázať svoj vnútorný svet. Neskôr prišla potreba zdieľať ho so svetom a vyňať tak moje emócie, čo najviac mimo moju osobu,“ vysvetľuje mladý umelec. Jeho tvorba sa stretla s nadšením najmä v zahraničí, a tak za desať rokov nazbieral ako fotograf samouk okolo stovky ocenení, medzi nimi napríklad aj Professional Photographer of the Year, Nikon International Photo Contest, alebo Sony World Photography Awards a International Photography Awards jedenásťkrát v rade, ktoré mu otvorili dvere do galérií po celom svete. Vystavoval vedľa takých umelcov ako Banksy, Andy Warhol alebo Annie Leibovitz.
Výstava v Prahe je špeciálna. Stranka ju nechcel robiť nikde inde. Chcel Česku vrátiť niečo zo seba. Jedna časť výstavy ukazuje môj vnútorný svet a druhá, kde sú portréty, zase ten okolitý svet, ktorý ale zároveň utvára ten vnútorný, zhodnocuje a zamyslene sa rozhliada po galérii Mánes v Prahe z pohodlia hnedej koženej sedačky. V očiach sa mu odráža nostalgia, výstava s názvom Dechem, je štrnásťročnou retrospektívou jeho diel. „Vždy ma bavil ten kontrast človeka s veľkým otvoreným priestorom, alebo s prírodou,“ vysvetľuje a nadšene gestikuluje smerom k jednotlivým obrazom. „Každý vyjadruje niečo iné. Dievča s líškou som vytvoril v období pocitov samoty. Skrz tú fotku nahradzujem chýbajúcu živú bytosť,“ popisuje svoj obraz. „Dôležité pre mňa je, aby to, čo vytváram, bolo tým najrýdzejším odtlačkom môjho sveta. Nechcem robiť veci preto, že sa to odo mňa očakáva,“ dodáva zachmúrene.
Jeho tvorba zrkadlí tie najhlbšie emócie
Jeho výtvarné fotografie, na ktorých práca trvá aj mesiace, pritom pútajú najviac záujmu práve kvôli ich autentickosti. Inšpiráciu čerpá na všedných miestach i z ľudských príbehov. „V okamihu tej straty som sa naučil na svet dívať inak. Myseľ mi po nejakej dobe za objektívom začala dosadzovať scenérie skutočne všade,“ vysvetľuje Stranka a rozrozpráva sa o fotografii s mŕtvym vtáčikom, ktorého mu priniesla mačka na záhrade u rodičov v Litoměricích. „Moja mama kričala pochovať, ale ja už som bral do ruky fotoaparát,“ smeje sa autor výstavy.
Vo svojich 35 rokoch má Martin Stranka splnený veľký sen. Slobodne tvorí a robí to, čo miluje. „Baví ma jedna vec, keď niečo robíte preto, že to tak cítite a potrebujete to, ale zároveň vás to extrémne baví. Ten odkaz, ktorý v tom začínam sledovať, je to, že nepriamo ovplyvňujem ľudí okolo seba,“ prezrádza s iskrou v očiach. Vysvetľuje, že mu denne chodia správy od ľudí, ktorí na základe jeho fotografií zmenili svoje životy alebo sa posunuli vpred a zmierili sa s minulosťou. „Je to pocit zodpovednosti, ale nemôžem na to brať ohľad, lebo netvorím na žiadosť,“ hovorí vážne umelec, popri tom, ako pozoruje mladú ženu pred fotografiou dievčaťa a líšky. „Fotka dokáže nastaviť zrkadlo, možnosť sebareflexie. Videl som ľudí, ktorí sa pred fotkami smiali, plakali a pritom chápete, že je to forma terapie aj pre druhých, nie len pre mňa,“ vysvetľuje Martin Stranka a pokynie hlavou smerom k žene.
Zdroj titulného obrázka: Barbora Nešporová
