Všetky postavy v tejto publikácii sú čisto fiktívne a možná zhoda je náhodná.

,,Tony, toto bude veľké! Celý tento obchod zmení perspektívu New Yorku a my budeme pri tom!“

Práve toto som počúval celých 29 rokov, ktoré som strávil v obklopení tých najdrsnejších a najnebezpečnejších mužov, ktorí ovládali vo veľkom jablku všetko od malých bordelov až po výstredných politikov. Samozrejme, vyrozprávať vám príbeh o tom, ako som sa do mafie dostal, nemôžem rovno na začiatok a všetko ma svoju akciu a reakciu.

Detstvo

Narodil som sa do talianskej rodiny, ktorá emigrovala z Talianska pred začiatkom druhej svetovej vojny, kedy život každého v tejto exotickej krajine bol neistý. Práve tento akt statočnosti priviedol mojich rodičov do ekonomickej nevôle, čo znamenalo, že im vtedajšie financie dovoľovali prenajať si maličký byt vo štvrti Little Italy, ktorá je celosvetovo známa svojím krásnym závanom talianskeho jedla a krásnymi žienkami, ktorých korene zväčša nepochádzali z Talianska. Malý byt na prvom poschodí tehlovej budovy dodával mojim rodičom pocit úspechu a zadosťučinenia, a možno práve preto som bol splodený na vŕzgajúcej posteli, ktorú môj otec zakúpil hneď pri nasťahovaní. Písal sa presne rok 1963, kedy na svet prišiel malý Tony, ktorého dátum narodenia bol presne dva dni po smrti amerického prezidenta Johna Fitzgeralda Kennedyho.

Do šiesteho roku môjho života som žil podľa slov môjho otca veľmi sporadický život, ktorý sa skladal z dlhého spánku a čistej prokrastinácie. Ale všetko sa zmenilo, keď som spoznal Michaela. Michael nebol v Little Italy ničím výnimočný, ulízané vlasy dozadu, rifľová bunda, ktorou chcel asi napodobniť hviezdu Jamesa Deana a bledomodré džínsy, ktoré mu pridávali ten pravý nádych jedinečnosti. Naša prvá interakcia prebehla v triede našej základnej školy, ktorá bola známa tým, že bola útočiskom mnoho gaunerov a tzv. Gangsterov. Ale na ten čas škola obsahovala výborné vybavenie, ktoré sa skladalo z nových školských lavíc, tabúľ a dokonca aj okien, ktoré boli zničené do desiatich dni od ich predstavenia širokej verejnosti. Pamätám si, ako som prišiel do mojej triedy, ktorá bola na konci uličky tretieho poschodia a na dĺžku mala tak asi 10 metrov. Ihneď, ako som vošiel do bielej miestnosti, som zacítil zápach pravého ruského tabaku, ktorý som poznal vďaka môjmu otcovi, ktorý ho získaval od chlapíka menom Anatolij. Taktiež som poznal silu pachu tohto tabaku z kníh. V knihe o Osvienčime, ktorú som čítal ešte ako malý fagan, sa písalo, že slovenskí zajatci Rudolf Vrba a Alfred Wetzler využili ruský tabak na zahladenie ľudského pachu a v mojej triede to nebola výnimka.

Skupiny deti, medzi ktorými sa našli už aj adolescenti, si vyslúžili môj rešpekt a obdiv, keďže ich morálne zábrany zväčša dosahovali nulovú hranicu. Prvý, s kým som sa spoznal, bol práve Michael, ktorý si ma zobral pod ochrannú ruku. Samozrejme, to som ešte nevedel, že kvôli jeho protekcii budem musieť tráviť päť hodín denne ďalších šesť rokov nad jeho úlohami a prepisovaním jeho zošitov, keďže si ich na hodinách popisoval rôznymi citátmi, ktoré boli zväčša z filmov ako sú Krstný otec, Rebel bez príčiny alebo čarodejník z krajiny Oz. To, že Michael má na ulici rešpekt, som sa dozvedel až o dva roky neskôr, kedy vyviedol v škole prvý problém, ktorý prišiel vyriešiť obézny chlapík s mierne zvráskaveným čelom a sakom, ktoré by mu mohli závidieť aj osobnosti ako Kirk Douglas alebo Hugh Hefner. Samozrejme, tento chlapík nebol sám. Na návštevu nášho triedneho učiteľa, ktorý bol odchovanec z Brooklynu, si priniesol troch mladíkov, ktorí nemohli mať nad 30 rokov. Práve vtedy som sa uistil o tom, že v tomto meste prevláda veľká moc mafie nad samotnou vládou. Ale keď som sa začal vypytovať Michaela, kto boli tí chlapi, tak ma vždy uzemnil jednoduchou odpoveďou, ktorá sa zväčša skladala z dvoch slov a tými boli „Otcovi známi.“

Takéto problémy sa diali na dennej báze. V šiestom ročníku spoločného štúdia, kedy som bol po celej škole známy ako malý chlapec, ktorý trávi svoj čas nad knižkami a nie behaním po uliciach, som sa zaplietol do Michaelovho problému, ktorý ma zasvätil do neodolateľnej chuti násilia a zákernosti. Bolo pochmúrne ráno na začiatku jari, kedy som prišiel do školy ešte pomaly neprebraný, ale zato natešený kvôli tomu, že sme mali mať test z jednoduchých geometrických tvarov. Ihneď, ako som vošiel do triedy, tak som okom zaznamenal hádku, ktorá sa začínala vyostrovať v súboj a to len kvôli jednému dievčaťu, ktoré si získavalo srdcia chlapcov našej školy. To, že priamym agresorom tejto hádky bol Michael, vám snáď ani dokazovať nemusím. Ale to, čo ma zarazilo viac, bol jeho oponent, ktorého sme volali Slizký Beny. Chlapec mal približne 120 kíl, z ktorých tvorilo tak 60 percent svalov a vlasy, ktoré predbehli dobu, a vždy najnovšie kolekcie módnych značiek na svojom tele, o ktorých sme ako deti mohli len snívať. Po škole sa taktiež o ňom povrávalo, že vlastnil čierny pás z karate a mnoho ďalších vyznamenaní z bojových umení, ktoré som v tom čase ani nevedel vysloviť. Ale ako sa konverzácia medzi týmito dvoma vyostrovala, tak v priebehu milisekundy započal Michael krvavú bitku, ktorej predslov znamenala päsť v oku Benjamina.

***

Pravé tento rýchly manéver nedokázal Benjamin vstrebať a so všetkými silami sa začal rútiť ako buldozér na Michaela, ktorý stál pred zavretými dverami. Vtedy som vedel, že musím zakročiť a jediné, čo mi napadlo ako chlapcovi bez rešpektu, bolo to, že sa musím do boja zapojiť taktiež. Samozrejme, niektoré bojové chmaty, ktoré som videl na uliciach som už poznal a práve tie som využil. Benjamínovi som podkopol nohu a ihneď na to som mu vybil dych jednoduchým chmatom, ktorý som si starostlivo trénoval na stene nášho maličkého bytu. Celá trieda bola v tichom prekvapení, ktoré mi nahováralo, že takto sa získava rešpekt a že sa mi to veľmi páči. Michael bol taktiež prekvapený, ale nedával to príliš najavo, keďže vedel, že som sa za toľko strávených rokov určíte niečo od neho priučil. Ale to som ešte nevedel, že ma tento výborný chmat donesie do veľkých problémov. Dva dni po tomto incidente si ma totižto zavolal sám riaditeľ našej školy, ktorý bol zavalitý černoch a začal ma spovedať v jeho kancelárii, kde som sa musel posadiť ku samotnému Benjamínovi a jeho hysterickej matke, ktorá vyzerala ako lacná prostitútka, ktoré som mal možnosť vidieť pri každom nočnom klube už o siedmej večer. Podľa všetkých dohadov som sa nakoniec dozvedel, že som nevychovaný gauner, ktorého jediná životná rola je robiť ľuďom peklo zo života a že si pýtajú od riaditeľa prešetrenie celej situácie a vyvodiť z nej dôsledky, ktoré by spočívali v nepodmienečnom vylúčení zo školy. Keďže som bol vždy povaha, ktorá si nenechala robiť naprieky a už vôbec sa ponižovať, tak som si vylial dušu v kancelárii, pričom dozvuky mojej nervóznej argumentácie museli doznievať na chodbách našej školy. Samozrejme, mohol som sa zachovať eticky správnejšie, ale bolo to v tej situácii jediné východisko a ako bolo raz krásne povedané, najlepšou obranou je útok. Nakoniec som z celého incidentu vyviazol so zhoršenou známkou zo správania, ale to nebol ten najväčší problém. Najväčšie mračná nastali po príchode domov, kedy začal otec na mne uplatňovať opasok z jeho nohavíc a mnoho revu. Ak si dobre pamätám, tak som po tomto incidente ledva sedel a keď už som sedel, tak som sa musel znova prehnúť o posteľ, keďže som bol stále nevychovanec, ktorého satanské pudy musia byť vyprostené z tela jednoduchým exorcizmom, ktorý bol praktizovaný snáď na každom na našej ulici. Po tomto incidente sa situácia ohľadom môjho rešpektu v škole zmenila a po prvýkrát som pocítil radosť z výhry, ktorá mi nebola doprianá dlhú dobu. Práve kvôli tomuto pocitu som sa začal stýkať s Michaelom častejšie s vidinou toho, že ma zasvätí do jeho sveta zločinu a gaunerizmu alebo ako sme tomu hovorili na našej ulici, frajerizmu. Za ten čas strávený s Michaelom dokým neodišiel do väzenia, čo nastalo na začiatku leta roku 1977, som sa naučil, napríklad ako s pokojom Angličana vykradnúť niekomu auto, vlámať sa do bytu alebo ako ukradnúť chľast v dnešných liquor obchodoch, ktoré nájdete po celých amerických mestách.

***

Naša prvá spoločná výprava bola presne v roku 1973, kedy sme našli v uličke pri tunajšom bare zaparkovaného krásneho AMC Javelina, ktorého ostro červená farba dodávala autu väčší rešpekt než samotné meno. Keďže bol bar, ktorý sme volávali chatrč pre chudákov, počas poobedia pomaly prázdny, tak sme nechápali, komu dané pozlátko patrí. Samozrejme, že sme nerozmýšľali nad možnými konsekvenciami a v priebehu sekundy sme sa s Michaelom dohodli, že budem strážiť uličku a on zatiaľ otvorí dvere. Neubehlo ani päť minút a vidím partičku troch gaunerov ísť naším smerom. Vedel som, že musím rýchlo konať, a tak som z najväčších síl zakričal na Michaela, ktorý nereagoval. Keďže som nemal inú možnosť ako utiecť, tak som sa vydal smerom k Michaelovi, ktorého som už našiel v zovretí mladého Taliana, ktorému sa vrásky na čele začali len tvoriť. S miernou agresivitou v hlase a menšou v rukách nás začal vulgárne spovedať z toho, že či vieme, do akých opletačiek sa takýmto konaním vieme dostať a že či chceme v budúcnosti plávať s rybami. Tento výraz sme s Michaelom dobre poznali, keďže sme boli oddaní fanúšici Krstného otca a vedeli sme, že plávanie s rybami znamená pomalú smrť, ktorá nakoniec vyústi vo vyhodení nášho tela do najbližšej rieky, ktorá sa pri New Yorku nájde. Celá konverzácia trvala päť minút, počas ktorých sme sa museli neúprosne zbavovať hriechov pred ľuďmi, ktorí o kostole možno len počuli od známych. Keď konverzácia skončila, tak nám povedal hlavný veliteľ skupiny, aby sme odišli a nikdy sa nevrátili. Samozrejme, že sme boli v miernom šoku, že sme vyviazli z tejto situácie tak dobre. Ale ako sme odchádzali uličkou smerom k ceste, tak si nás zavolal naspäť do uličky samotný veliteľ, ktorý ohodnotil naše vyčíňanie na výborné a že to so šperhákmi vážne vieme. A vtedy som dostal prvú dobre platenú prácu v mojom živote. Po posedení, pri ktorom sme si ako adolescenti mohli dať len kolu, nám vedúci, ktorý sa nám predstavil ako Joe, povedal, že ak dokážeme odšoférovať auto ku skládke za New Yorkom bez toho, aby nás chytili policajti; tak nám dá z toho sto dolárov. Takýto obchod bol jasnou voľbou, keďže sme si s Michaelom nedokázali také peniaze ani predstaviť, keďže sme nikdy nedržali v rukách žiadnu väčšiu bankovku než desať dolárovku.

***

Boli sme výborný tím, Michael vedel šoférovať a vyzeral staršie na svoj vek a potom ja, ktorý vedel dávať pozor a prinajhoršom niekoho skopať. Prvé auto, ktoré sme doviezli Joeovi do skládky, bol tuším Dodge Dart z roku 1964, ktorého sme ukradli v Brooklyne. Za auto sme dostali obaja 50 dolárov a keďže sme boli stále len naivné deti, tak sme ich dokázali aj za približne päť hodín roztrieskať na veci ako sú kola, všetky možné jedlá, ale nikdy sme si nedokázali navzájom povedať, že dané zákazky nestáli za možné riziko. Ako sme sa ale vypracovávali, tak nás Joe pridelil ku chlapíkovi menom Sallie, ktorý bol typický úkaz gangstra bez záväzkov. Sallie vlastnil maličký bar v kladnej časti Brooklynu, kde sa stretávali mnohí mafiáni, aby mohli preberať svoje obchody a zahrať si popri nich poker. Ale keďže sme boli stále s Michaelom vojaci, tak sme si do baru chodievali iba po peniaze alebo nové zákazky, ktoré sa premenili z kradnutia áut na vymáhanie pohľadávok alebo laicky povedané výpalníctvo. Naše prvé spoločné vymáhanie, na ktoré nás Sallie vybavil dvoma metalovými baseballkami, prebehlo počas rána roku 1976, kedy sme mali za úlohu postrašiť majiteľa prevádzky s náradím. Prevádzka bola pritom veľmi malá a možno od toho závisela aj sadzba, ktorú sme si pýtali. Keď sme prišli do maličkého obchodu, tak nás sám majiteľ pozdravil naivným úsmevom, za ktorým sa skrývala túžba toho, aby sme neboli členmi organizovaného zločinu. Nuž, keď som podišiel k pultu, keďže som bol inteligentnejší a zdvorilejší než Michael, tak pánovi za pokladňou úsmev ušiel do teplých krajín a 50 dolárov sa na presklenom výklenku ukázalo v mihnutí oka. 

Takýto stereotyp, ktorý sa stal pre nás ako adolescentov blahobyt, trval veľmi dlho. Keďže sme stále boli s Michaelom školopovinní, tak sme sa museli aj tak správať. Vždy o siedmej ráno v chodbách našej školy a vždy poobede v temných uliciach Brooklynu, kde sme museli dohovárať mnoho neplatičom, prečo sa mimovládne spoločnosti nezahrávajú s nimi v rukavičkách. 

Ďalšie publikácie nájdete na tomto linku.