Zlom, ktorý znamenal moje osamostatnenie a absolútnu depresiu, ktorú som zapíjal otcovou Whisky, nastal na začiatku leta v roku 1977, kedy sa nám s Michaelom darilo až príliš. Mali sme spraviť našu prvú najväčšiu zákazku, ktorá nám mala pripísať k menám rešpekt všetkých našich kumpánov. Našou úlohou bolo zastreliť majiteľa prevádzky, ktorý neplatil mafii už dlhú dobu a taktiež nedodržal podmienky, ktoré boli stanovené na začiatku obchodu, o ktorom sme sa dozvedeli len to, že sa jednalo o drogy. Keďže sme s Michaelom vyzerali pomerne staršie a v baroch nám tipovali 23, lebo sme mali dobre stavané telá, tak sme sa vrhli do zadanej prácičky s radosťou. V ten deň sme sa vyobliekali vážne slávnostne, akoby sme šli oslavovať niekoho svadbu. Na mojom tele sa v ten deň štítil oblek, ktorý som dostal od Sallieho spoločne s lesklými topánkami, ktoré som stihol ukradnúť v butiku, ktorý sídlil na predmestí Manhattanu. Ale keď sme sa dostali pred prevádzku spoločne so Salliem a jeho chlapcami, tak ma chytil pocit úzkosti, ktorý mi vystreľoval kľúčnu kosť do varovných signálov, že by som niečo takéto robiť nemal. Bola to oproti vypaľovaniu, ktoré prebiehalo ľahko, nejaká ta zmena. Keď sme vošli, tak nás nik neuvítal, keďže v tom čase mávali zväčša malé podniky obedovú prestávku. Práve preto sme ihneď po príchode do obchodu zamierili k dverám, ktoré sa nachádzali za pultom. Dvere boli z čistého dreva, čiže sme počuli, že sa v miestnosti za nimi riešia možné kšefty, ktoré sme prerušili, keď ich vykopol Sallie. Taký strach v očiach, aký mal tento malý obézny Poliak, som nevidel ešte nikdy. Bolo až príliš jasné, že vie, čo ho čaká a taktiež čo bude nasledovať po smrti s jeho prevádzkou, ktorú prenechával svojmu synovi, ktorý sa v tom čase nachádzal v miestnosti s nami. Sallie s veľkou agresiou začal po chlapíkovi vrieskať a začal nám pripravovať scenériu na neľútostnú streľbu. Keď už bol Poliak opretý o stenu, pričom jeho syn sa schovával v rohu betónovej miestnosti, tak mi Sallie zozadu podal do ruky známu 1911, ktorú Michael už držal v ruke.  Ale keď sme dostali povel na streľbu, tak sa mi zahmlilo pred očami a stlačil som kohútik zbrane v sekunde. Po určitej chvíli, kedy som si bol istý, že je práca vykonaná, tak som otvoril oči do obrazu plného krvi a mŕtveho tela. Zrazu sa začala okolo mňa diať veľká panika, keďže sa Michael vybočil z plánu a zastrelil syna majiteľa prevádzky, čo v našom kódexe znamenalo určitú smrť alebo prenechanie člena mafie policajtom, ktorí boli tak isto skorumpovaní ako mafia až do 90. rokov. Práve kvôli tomuto aktu ihneď strelil Sallie Michaela do členku a zavolal z obchodu políciu, ktorá sa dostavila na miesto činu v čase nášho odchodu. Vtedy som videl Michaela naposledy.

Rok 1977 znamenal pre mňa nielen postup u ľudí, u ktorých som si to vážil, ale taktiež som sa zabával ako nikdy v živote. V tomto roku sa začal New York premieňať na mesto, ktorého krása uletela do teplých krajín, ale zároveň tu ostala v podobe drog a diskoték, ktoré začali prevládať nočným životom tohto mesta. Každý dištrikt, ktorý som obehával už s novým parťákom, o ktorom som vedel iba to, že má 120 kíl a že ho nemám nasrať, mal vlastnú interpretáciu vtedajšej populárnej hudby. Na Manhattane ste sa dočkali klasiky ako sú Frank Sinatra, v Brooklyne a Bronxe začal prevládať nový štýl Hip Hop, ktorý sme nazývali ako čítanie rozprávok s hudobným podmazom. Mnoho černochov si taktiež začalo hrávať v týchto štvrtiach a taktiež si zapájali svoju lacnú DJ výbavu do uličných lámp, skadiaľ si len pripojili predlžovačku. Tento rok taktiež znamenal veľký výnos pre obchodníkov s drogami, čo znamenalo mafiu. Nik z famílie nechcel o tom hovoriť a absolútne nie tí najvyšší, ale každý vedel, že sú na tých uliciach a že sa k ním dostať je až príliš ľahké. Ale vtedy sa nejednalo o drogy, ktoré poznáme dnes. Vtedajšie drogy boli totižto silnejšie a lacnejšie, keďže sa vyrábali po tonách. Najlepšie štvrte na predaj boli prekvapivo Brooklyn a Manhattan, kde sa stalo toto obchodovanie stereotypom a pretrvávalo do začiatku 90. rokov. Na jednej akcii, kde som mal byť s parťákom, ktorého som začal po chvíli volať Poltergeist, sme predstavovali veľkých chlapcov, ktorí kryjú hlavného predajcu, ktorého v tom čase predstavoval Sallie. Zákazníci, ktorí si prichádzali pre najlepší heroín alebo kokaín, boli zväčša zo strednej klasy, ale našli sa taktiež vysoko postavení politici, ktorých sme mali možnosť vidieť na obrazovkách televízie. Z každého takéhoto obchodu, kde sme prakticky iba stáli, aby sme danému zákazníkovi dodávali rešpekt a ako taký strach, sme dostávali okolo 50 dolárov. V tej dobe to bol nezabudnuteľný peniaz, a práve preto som si ich začal schovávať v taške, aby som mal ako vyplatiť vysokú školu, ak sa raz stane, že budem mať záujem sa ďalej vzdelávať. Ale na začiatku roku 1978 som prvýkrát pocítil pocit úzkosti a veľkého smútku, kedy mi zomrel otec na otravu alkoholom. Samozrejme, nejaké tie facky sa mi uštedrili, ale pritom to bol veľmi dobrý človek, ktorý mal len problém s alkoholom kvôli svojej mladosti, kedy bol zneužívaný svojím otcom. Táto situácia, ktorá sa udiala, začala hýbať ľadmi s mojím svedomím a začal som študovať ako 15-ročný históriu gangov a zároveň zákony, ktoré boli v našej krajine plnej slobody nedorobené a mali veľké diery. Pamätám si, ako som prišiel do obchodu s knihami s príjemnou 20 dolárovou a naivnou predstavou, že trestné právo a taktiež kniha o Birminghamských gangoch mi za daný peniaz vyjdú. Bohužiaľ, 20 dolárov stála len kniha o práve, a tak som sa musel vrátiť domov a ísť ďalších 30 minút metrom na predmestie Manhattanu, aby som si mohol kúpiť knihy z najlepšieho kníhkupectva v New Yorku. Ale v škole sa to už začínalo pomaly zhoršovať, keďže som už chodil na strednú školu a s nikým som sa nespolčil. Jediné, čo mi dodávalo v škole rešpekt, bolo moje vyberavé oblečenie, ktoré mi dodávalo pohľad gangstra z dvadsiatych rokov. Krásne šedé vlnené sako, ktoré ladilo s úhľadnou vestou a zároveň bielou košeľou, na ktorej sa štítila kravata za polovicu mojej výplaty z drogových obchodov. 

Počas prvých troch rokov som svoje záujmy zameral práve na knižky a Sallie mi túto kriminálnu prokrastináciu odpustil s tým, že sa po škole vrátim. Ale Sallie bol dobrý chlap, aj keď jeho rodinný život vyzeral ako čistá sodoma gomora. Ako 15-ročný odišiel zo svojho rodného mesta od rodičov, ktorí nevedeli o jeho náhlom odchode nič a ak si dobre pamätám, tak až do jeho smrti nevedeli, kde sa nachádza. Podľa všetkého sa po rýchlom odchode z domova snažil zamestnávať na čierno na brigádach, ktoré mu zväčša poskytovali lokácie na predávanie drog, ktoré začal distribuovať od známeho, ktorý v danom meste žil. Po stresových piatich rokoch sa nakoniec Sallie vypracoval do samotného New Yorku, o ktorom sníval snáď každý občan mestečiek, ktoré sa nachádzali vo veľmi zlých ekonomických podmienkach. Keď sa Sallie ako mladý nerozlietaný chlap ukázal na uliciach New Yorku, tak neveril vlastným očiam. Smog a smrad nesúci so sebou kriminalitu, ktorá otvorila mladému Salliemu oči takmer ihneď. Práve kvôli krutej realite sa Sallie na začiatku usadil v Brooklyne, kde žil v malom apartmáne, ktorého kuchyňa podľa jeho slov mohla mať na šírku 2 metre. V New Yorku nie sú ani samotné potkany riešené jednoduchými postrekmi, lebo sa dostanú vždy do vášho bytu, ak bývate v starej budove, ktorej izolácia si pamätá ešte studenú vojnu. Ihneď, ako sa usadil, tak dostal ponuku od našej rodiny, ktorá ho potrebovala čisto na výpalníctvo a prácu, ktorej som sa zhostil na pár rokov ja. Ale ako to funguje v každej mafii, tak ak robíte kurva dobrú prácu, tak máte kurva dobrú plácu a povýšenie, ktoré je snom každom mladého chlapca. Po necelých dvoch rokoch, ktoré boli pre rodinu ekonomicky veľmi silné, dostal Sallie povýšenie, ktoré ho splnomocňovalo nad výpalníctvom celého dištriktu. Keď dostanete takúto úlohu, tak potrebujete mať aj samotnú sebakritiku, keďže prídete do dištriktu, kde si musíte vybudovať rešpekt a postaviť mini armádu ľudí, ktorých pláca bude natoľko dobrá, aby vás nenatreli. Práve kvôli tomuto faktu začal Sallie uplatňovať v dištrikte silu v svojej trojčlennej skupinke, dokým si nebol istý, že má dostatočné výpalné na to, aby vyplácal nových vojakov. Tento fakt ma dokázal na všetkých organizovaných skupinách v Amerike vždy fascinovať. Výborne rozložená hierarchia dokázala každému policajnému zboru zamotať hlavu, keďže nik nevedel, kto a akým spôsobom je na seba napojený. Taktiež aj kvôli tomuto faktu boli honosné bordely s mnohými krásnymi žienkami základňou mnohých mafiánov, keďže bolo málo pravdepodobné, že by sa pred bránami alebo dokonca v interiéri ukázal nejaký tajný policajt. Tajní boli zväčša ihneď chytení, keďže ich dokážete vyčmuchať na dva kilometre. Horšie to už je len, ak sa stane tajným informátorom človek vám najbližší. Takýto akt skázy sa stal práve Salliemu..

Ako povedal Lucky Luciano, mafia je silnejšia než vláda, dokým vás nezradia vlastní ľudia. Takúto ideológiu uctieval aj samotný Sallie, ktorý si veľmi vyberavo vyberal svojich vojakov, s ktorými vládol dištriktom. Ak si dobre rozpamätám, tak si samotný Sallie vybral ako svoju pravú ruku jeho priateľa, s ktorým začínali v mafii až identicky podobne ako ja s Michaelom. Jediný problém, ktorým disponoval jeho priateľ, bola nerozvážnosť a záľuba k drogám, ktorá zaujala FBI, keďže za tento zločin sa dostávali väčšie tresty než za vraždu alebo daňový podvod, ktorý bol v Amerike na dennom poriadku. Práve kvôli tomuto ho nakoniec chytili a dali mu šancu vyjednávať o treste, ak sa stane utajovaným svedkom voči Salliemu a jeho gangu. Takúto ponuku by len málokto odmietol a opak sa ani nestal pri Sallieho priateľovi. S tajnými sa podľa všetkého dohodol na tom, že im bude robiť spojku na to, aby dosvedčili Sallieho z výpalníctva a inej trestnej činnosti, z ktorej mohol dostať veľmi mastný trest. Celý tento proces trval asi tri mesiace, po ktorých mala vláda dostatok dôkazov na to, aby zavreli Sallieho spoločne s jeho dvoma blízkymi spoločníkmi, na vojakov vláda asi nemala peniaze. Keď sa Sallie dostal do rúk federálov, tak sa v podsvetí New Yorku rozpútala diskusia, ktorá mala zvoliť nového vodcu dištriktov, o ktorých vlastníctvo sa momentálne bojovalo medzi dvoma rodinami. Medzi rodinou, do ktorej som patril a medzi rodinou, ktorá mala rozdelený dolný Manhattan a kúsok Queens a najdôležitejší prístav lodí, cez ktorý dokázali pašovať tovar legálne, keďže politici si ukoristili z daných komodít aj svoj kus buď v podobe zelených bankoviek, alebo tovaru, čo mohol byť v podobe áut, cigariet, cigár alebo kožuchov. Diskusia o dištrikt sa pomaly ale isto menila na vojnu, ktorá mohla spôsobiť viac škody než blahobytu. Keď som sa danú informáciu dozvedel, tak som bol už posledný mesiac pred skúškou, ktorá by ma spravila certifikovaným právnikom z trestného a občianskeho práva. Práve kvôli týmto nepokojom som zašiel za Salliem do väznice, ktorá sa nachádzala v Altone a bola ohodnotená druhým stupňom ostražitosti. Asi práve Sallieho výborné kontakty mu dovolili si pobývať v takejto väznici, keďže mafiáni zväčša dostávali väznice s najvyšším stupňom ostražitosti, čo bolo verejne známe. Keď som došiel na stretnutie, tak som sa zo Sallieho výzoru priam zhrozil. Detox od drog a alkoholu narobil svoje a ten mladý Talian bol preč a ostala z neho len postavička, ktorá od nášho posledného stretnutia schudla minimálne 20 kíl. Sallieho som ihneď upozornil na to, čo sa v mafii deje a taktiež som sa ho opýtal, že za kým by som mal ísť, keď doštudujem. Na moje prekvapenie mi Sallie podal číslo, ktoré patrilo jeho Bossovi, ktorý mal úzke styky so samotným bossom mafie. Keďže som nevedel, čo mi môže tento nový kontakt ponúknuť, tak som Salliemu iba poďakoval a odišiel nič netušiac, že ho už nikdy nestretnem.