Rasizmus voči Afroameričanom v Spojených štátoch

Následujúca práca „Rasizmus voči Afroameričanom v Spojených štátoch“ je vytvorená Matúšom Petrincom a Denisom Bandurom.

Objavenie Ameriky

Rasizmus voči Afroameričanom je zapeklitý problém. od nášho príchodu na tento svet sa vyvíjal rasizmus ako taký. Celá ideológia určitého výzoru človeka sa začala pritom písať už veľmi dávno. Oficiálnu verziu ideálného výzoru jedinca nám podali už starovekí Gréci, ktorí si zakladali na svojich bohémskych telách a špičkovom výzore.

Ako storočia ubiehajú, tak sa mení aj celý význam rasizmu. Dnes je médiami patrične osolený v Amerike, kde sa podáva ľuďom v metaforách alebo inotajoch. Aby sme pochopili takéto politické ťahy, musíme prejsť základmi rasizmu voči Afroameričanom, ktorých neoslobodil ani Martin Luther King od rasovej dehonestácie a cielenej bielej nadradenosti, ktorá v Spojených štátoch pretrváva dodnes.

Otrokárstvo od počiatku

Samozrejme, na pochopenie celej situácie potrebuje človek najprv vedieť históriu, ktorá sprevádzala Afroameričanov nevôľou a neschopnosťou si vybrať vlastnú budúcnosť. Boli ihneď selektovaní ako otroci, keďže v Amerike bola biela nadradenosť v 19. storočí viditeľná na míle. Mnoho otrokov bolo pritom vybraných na práce, ktoré boli poľnohospodárskeho typu. Asi najznámejšou prácou pre nich bolo zbieranie vlny, ktorá sa predávala vo veľkých množstvách. Bola to komodita, ktorá bola relatívne úžitková v pomere cena/výkon. Drvivá väčšina Afroameričanov pritom dostávala minimálny prísun jedla a pri práci na nich dozerali strážnici, ktorých hnev sa preukazoval bičom.

Toto beštiálne správanie sa začalo príchodom Krištofa Kolumba, ktorý vstúpil na pôdu Ameriky (nie dnešných Spojených štátov). Myslel si, že sa ocitol v Indii a že jeho matematické výpočty, pri ktorých využíval vlastné vzorce, boli správne. Samozrejme, že správne neboli a Krištof požadoval od pôvodných obyvateľov, dnes známych ako Indiánov, (boli tak nazývaní kvôli tomu, že si Krištof Kolumbus do svojej smrti myslel, že prišiel do Indie) zlato alebo iné komodity, ktoré sa u nich nachádzali. Indiáni ale v tej dobe nemali nič hodnotné, čím by pohostili Krištofa Kolumba. Čiže z prvej výpravy odchádza iba s pocitom, že jeho matematické výpočty boli správne a že sa dostal do Indie za neuveriteľný čas.

Výpravy, výpravy, výpravy..

Druhá výprava nie je až taká mierumilovná ako tá prvá, keďže si Krištof so sebou nesie mnoho námorníkov, s ktorými chce začať vyjednávať s Indiánmi. Indiáni však pomaly nechápu príchod týchto pánov, ktorých samotné oblečenie je atypické na ich zvyky. Začína sa tak masová genocída zo strany Krištofa Kolumba, ktorá vedie k pomalému vyvraždeniu skoro všetkých pôvodných obyvateľov Ameriky. Celkom príjemné zistenie o človeku, ktorý bol na základných školách velebený a v Amerike majú vďaka nemu aj štátny sviatok, no nie?

Celé „objavenie“ Ameriky je čisto len invázia, ktorá, keby sa stala na pôde iného štátu, ktorý bol ekonomicky vyspelý vo vtedajšej dobe, vedie k neľútostnej vojne. Jediná konsekvencia, ktorá vzišla z tejto genocídy voči Kolumbovi, bola iba tá, že keď už mu nechceli odobriť financie na ďalšie výpravy. A tak začal pomaly umierať v chudobe. Dúfame, že si počas tej chudoby aj spomenul, koľko mŕtvych za sebou zanechal.

View this post on Instagram

A post shared by 🌊𝔗𝔥𝔢 𝔄𝔫𝔠𝔶𝔢𝔫𝔱 𝔐𝔞𝔯𝔦𝔫𝔢𝔯𝔢🌊 (@the_ancyent_marinere_)

Oslobodenie

Avšak celú hru mení Abraham Lincoln, ktorý podpisuje vyhlásenie o emancipácii pre každého otroka. Z Afroameričanov tak spravil rovnoprávnych občanov. Aj keď sa vyjadril, že čierna rasa by nemala byť nikdy na takej istej úrovni ako tá biela. Dodnes je otázne, či chcel Abraham Lincoln zlepšiť zákonom o občianskych právach ekonomiku Spojených štátov alebo naopak. Keďže ako otroci nemali Afroameričania možnosť platiť dane, znamenalo to, že do štátnej kasy neprichádzali možné drobáky, ktoré mohli hýbať s ekonomikou celých Spojených štátov. Rasizmus sa ale vykúpením Afroameričanov z otroctva nezmenil. Na rad prišli organizácie, z ktorých najznámejšia bola snáď celosvetovo známa Ku-Klux Klan alebo v skratke KKK.

Z politika terorista

Celý KKK disponoval ideológiou republikánov, ktorí viedli rasistické odboje voči Afroamerickým lídrom, ktorí sa snažili neopísateľný rasizmus, ktorý prišiel po ich oslobodení, destabilizovať. Samotný Ku-Klux Klan je medializovaný hlavne kvoli filmu Birth of a Nation. Vo svojom jednoduchom príbehu poukazuje na černochov a akou hrozbou sú pre bielu rasu. Snímka, ktorá mala samotné premietanie v bielom dome je dodnes braná ako jedna z tých najkontroverznejších. Vznikla čisto ako rasistická propaganda pre občanov Spojených štátov.

Tento kult získal mediálnu, ale zároveň aj politickú moc aj kvôli tomu, že na zozname členov figurovali mnohí vtedajší politici alebo celebrity, ktoré sa snažili zničiť čiernu rasu. Ale bol tam dokonca aj samotný prezident Spojených štátov? Ťažko povedať. Jedinou osôbkou, ktorá mala dosť blízko ku samotnému kultu bol prezident Harry Truman. KKK bol počas jeho začínajúcej kariéry pri sile v štáte Missouri. Harry Truman taktiež zaplatil vtedajší vstupný poplatok, ktorý bol vo výške 10 dolárov. (V prevedení na dnešné peniaze to činí142 dolárov.) Podľa všetkého ale ihneď zmenil názor na celý kult, keď zistil, že by to bola jeho politická sebadeštrukcia. Jeho prvé kampane totiž boli sponzorované katolíckou rodinou Pendergastov z Missouri.

Vyfarbovanie spoločnosti

Druhý prezident, ktorý mal vo svojom srdci oheň nenávisti voči čiernej rase bol Calvin Coolidge, ktorý bol obviňovaný mnohými členmi KKK z celoživotného členstva. Ak sa ale tak stalo, tak môžeme s pokojom Angličana povedať, že bol veľmi veľký pokrytec. Bol totiž známy svojimi prejavmi pred silno veriacimi katolíkmi. Taktiež sa vyjadroval o čiernej rase v médiách, aké je dehonestujúce, že nemali čierni občania také isté práva, aj keď sa Spojené štáty vždy vyznačovali tým, že sú krajinou slobody.

KKK ale začalo v polovici 20. storočia upadať, kedy sa začínali ľudia viac zaujímať o ideológiu Martina Luther Kinga, Malcolma X alebo Rosy Parksovej. KKK začalo pomaly zisťovať, že keď sa čierni občania Spojených štátov spoja, tak ich nerozdelí ani smrť.

View this post on Instagram

A post shared by Anthony Karen (@anthonykaren)

Srdce svetlejšie než tisíc duší

Práve niečím takýmto disponoval Martin Luther King, ktorého životná cesta pretvorila osudy mnohých Afroameričanom. Bohužiaľ, ku koncu za to Martin Luther King zaplatil vlastným životom.

Idealizmy a idey o tom, ako by mal viesť život občan krajiny, ktorá k nemu nie je zhovievavá, mal výborné. Edukáciu mal väčšiu než si mnoho ľudí dokáže dnes predstaviť. Na konte mal titul bakalára zo sociológie, pričom si v roku 1951 dorobil štúdia teológie. Ale keďže stále to nebolo pre Martina to pravé orechové, tak v roku 1955 odišil z Bostonu, kde vyštudoval systematickú teológiu, z ktorej zložil skúšky na výbornú. King mal tak oficiálne na konte vyslúžený doktorát.

50.roky v Spojených štátoch boli bujaré kvôli tomu, že sa Afroameričania spojili. Impulz na samostatné spojenie vyšiel z incidentu, ktorý sa stal Rose Parksovej. Zapísaná je snáď v učebniciach dejepisu každého vyspelého štátu ako žena, ktorej odvaha bola prínosom pre celé ľudstvo. Rose Parksová bola tým štartovným bodom, ktorého incident sa stal na pôde autobusu, kedy stále Afroameričania museli do predných radov verejnej dopravy púšťať občanov bielej rasy.

Agresivita

Samozrejme, v dnešnom svete si nedokážeme nič také predstaviť, keďže nie je v nás taká nenávisť, aká sprevádzala mnoho republikánov v 20. storočí. Na mierne agresívnu otázku ohľadom toho, či Rosa Parksová dovolí bielemu človeku si sadnúť na jej miesto v autobuse, ktoré bolo v predných radoch, bola svojrázna a sebavedomá odpoveď nie. Samozrejme, niečo takéto bolo v tých časoch neakceptovateľné a z Rosy Parksovej sa stala milovaná žena v očiach Afroameričanoch a demokratov, V očiach republikánov to však bola pliaga, ktorú treba zničiť, kým sa rozšíri.

Tento incident znamenal iskru a samotný Martin Luther King započal z tej iskry oheň v podobe protestu voči verejnej doprave v roku 1955. Takto sa to vlieklo pekných pár rokov, pokým neprišiel na scénu Malcolm X, ktorého ideológia mala veľa spoločného s Kingom. Avšak odlišovala sa jedným majoritným rozdielom. Tým rozdielom bola agresivita, ktorú Malcolm X hlásal. Nesnažil sa mať nežnú revolúciu ohľadom každodenného rasizmu, ale pravú, v ktorej by ľudia dokázali silou a agresivitou ukázať, že nie sú len stroje.

Samozrejme, Malcolm X, nebol právne čistý ako Martin Luther King. Malcolm bol totižto mnohokrát v rukách polície, pričom sa v jeho prečinoch nájde aj prepadnutie. Práve kvôli tejto ideológii bol Malcolm ostro sledovaný FBI, keďže nechceli, aby sa snažil spraviť štátny prevrat, keďže sa v roku 1960 stretol s Fidelom Castrom, pričom v blízkej budúcnosti boli kocky hodené v zátoke svíň, čo sa dá hodnotiť ako najspackanejšia invázia Spojených štátov v celej histórii.

V roku 1965 Malcolm X zomiera na ranu z brokovnice, ktorá mu bola uštedrená počas jeho verejného vystupovania. Malcolm sa pritom vyjadroval pre mnohé médiá, že sa ho snaží zbaviť The Nation Of Islam, združenie moslimov černošského pôvodu. Atentát na Malcolma X bol ostro medializovaný. Samotný prezident Lyndon B. Johnson sa snažil celú situáciu vyriešiť tým, že začal udržiavať úzke styky s Martinom Lutherom Kingom, aby si zachránil svoje meno a hlavne pozíciu.

Ľady sa hýbu

Krátko po smrti Malcolma X začali byť Spojené štáty v ostrých debatách medzi jednotlivými občanmi. Taktiež sa vytvára Strana čiernych panterov, ktorá funguje ako domobrana pre Afroameričanov. Buduje si vlastnú armádu ľudí, ktorí budú vedieť ubrániť svoju rasu pri prípadných nepokojoch. V roku, keď Malcolm X zomiera, sa stáva ešte jedna dosť dôležitá vec, ktorá zmenila Alabamu ako takú.

V Alabame bol vždy vrelý rasizmus. Tento štát je snáď najznámejší tým, že počas otroctva sa na jeho pôde zdržiavalo najviac Afroameričanov, ktorí zväčša zbierali vlnu. Táto asi najznámejšia udalosť, kedy sa postavilo skoro celé mesto, ktoré zväčša pozostávalo z ľudí čiernej pleti, voči rasizmu a policajnému zboru, ktorý terorizoval afroamerických občanov Selmy. Tento beštializmus zašiel až do usmrtenia mladého chlapca.

Práve kvôli tomuto sa rozhodol Martin Luther King spraviť pochod cez Edmund Pettus Bridge, kde chcel ukázať to, že čierni občania Spojených štátov nepotrebujú agresivitu a násilie, aby dokázali dostať do sveta svoju ideológiu a svoje osobné právo, ktoré každému z nás náručí.

Po týchto demonštráciách začali ľudia chápať, že rasizmus už v Spojených štátoch nie je cesta na porazenie čiernej rasy. Začali sa upokojovať všetky vzťahy na uliciach. To, samozrejme, netrvalo dlhý čas, keďže Martin Luther King bol zastrelený v roku 1968 na balkóne svojej izby v moteli, v ktorom bol ubytovaný. Jeho vrah dostal 99 rokov väzenia, pričom zomrel vo väzení v roku 1998 ako 70-ročný. Martin mal krásny sen, ktorý sa po jeho smrti naplnil a čierna rasa začala žiť v harmónii s ostatnými občanmi Spojených štátov. Práve jeho ideológia bola podobná kométe, ktorá padá a stratí sa, ale zanechá niečo krásne, po čom budú stopy ešte dlhé roky.

View this post on Instagram

A post shared by The Greatest Of All Time (@muhammadali_the_greatest)

Bez chrbtovej kosti

Je mi až odporné sa zapodlievať človekom, ktorý počas svojej prezidencie nespravil pre krajinu nič dobré a jediné, v čom figuroval boli zväčša kauzy, ktoré otriasli celými Spojenými štátmi. Áno, rozprávam presne o Richardovi Nixonovi, ktorého niektorí Američania taktiež nazývaju aj ako človeka bez chrbtovej kosti. Ani sa im nemožno diviť, kedže sa počas jeho prezidencie prišlo na mnoho korupcie a taktiež predlžil vojnu vo Vietname, kde zomieralo mnoho synov a otcov.

Prvá veľká kauza, ktorá má dosť spoločné s metaforickým rasizmom je tzv. War on Drugs, v preklade vojna proti drogám. Celý tento vymyslený konflikt voči občanom začal vtedy, keď sa začalo do oblastí s nízkými štandartmi dovážať mnoho omamných látok, ako sú heroín, marihuana alebo LSD, ktoré bolo v tých časoch veľmi populárne medzi skupinkami Hippies. Kedže bolo lacné a vedel ho vyrobiť každý, kto mal čo i len nejaké tie peniaze.

Drog, Drogy, Drogy!

War on Drugs ale začala mašinériu falošných noviniek ohľadom kriminality a taktiež sa snažila zdiskreditovať čiernu rasu a skupinky Hippies, lebo sa Richard Nixon bál, že si neudrží kreslo v Bielom dome. Táto pravda pritom vyšla na povrch prednedávnom, kedy bolo zverejnené interview s jeho vtedajším komplicom pri kauze Watergate. John Erlichman sa pre média vyjadril následovne.

„Chápete, čo sa vám tu snažím vysvetliť? Vedeli sme, že by sme nemohli legálne byť proti vojne alebo proti černochom, ale keď dokážete občanom si spájať hippiekov s marihuanov a černochov s heroínom, tak už to legálne je. A ak to začnete ešte kriminalizovať až príliš, tak môžete zničiť tieto komunity ľudí. Mohli sme zatýkať ich lídrov, prepadávať ich domy, ničiť ich stretnutia a hanobiť ich meno každý deň v správach. Vedeli sme, že klameme o tom, že celá vojna je proti drogám? Samozrejme, že áno.“

A práve toto je metaforický rasizmus, ktorý pretrváva v Spojených štátoch dodnes. Masmédia dokážu meniť názor každého človeka, keďže im stále mnoho ľudí verí, lebo v nich vidí svoj každodenný oddych po práci. Je to síce smutné, ale práve takéto ťahy používal aj Reagan a Bill Clinton počas svojej prezidentskej činnosti voči Afroameričanom. Ale to až neskôr. Máme tu predsa Richarda Nixona!

Ale čo hovoria štatistiky?

Keď začala War on Drugs, tak Afroameričania začali pomaly zisťovať, že to je konflikt, ktorý ich má čisto zdiskreditovať. Vtedy bolo totižto na dennom poriadku vidieť v správach zväčša černochov, ktorí boli prezentovaní ako kriminálnici, ktorí ničia krajinu ťažkými drogami, ako sú heroín. Samozrejme, boli také prípady, kedy sa našlo mnoho ľudí čiernej rasy, ktorí boli nájdení s veľkými dávkami heroínu, ale aby boli iba ľudia čiernej rasy v správach ohľadom tejto kriminality je dehonestujúce a neakceptovateľné.

Celkové štatistiky zozbierané z tohto obdobia totižto poukazujú, že zo 100 tisíc zadržaných Afroameričanov ich bolo poslaných do väzenia 2,306. Pri občanoch bielej pleti je toto číslo podstatne nižšie, čo už asi človeku nahovára, ako sa snažil Nixon zdiskreditovať možných opozičných voličov. To, že sa týmto zhoršovala americká ekonomika očividne Nixona nezaujímalo, keďže stále mal svoje vyhriate miestečko v Bielom dome. Veľmi málo ľudí bolo poslaných na odvykacie kúry, keďže si vláda myslela, že väzenie, ktoré zdiera platičov daní zo zárobkov je lepšia možnosť než poslať drogovo závislých občanov na odvykaciu kúru, ktorá trvá približne 4 mesiace a nie 4 roky ako väzenie.

Práve pre tento fakt sa stal Richard Nixon jedným z najnenávidenejších amerických prezidentov v histórii a dalo by sa povedať, že sa môže radiť medzi absolútnu elitu politikov, pre ktorých bol korupcia na dennom poriadku ako ranná káva. Počas tohto obdobia prišlo veľa matiek o synov a veľa synov o otcov, pričom Richard Nixon umiera v roku 1994, už na dôchodku, v pohodlí svojho domova.

Prednedávnom som mal možnosť sa zúčastniť regionálnej súťaže Slovenske debatnej asociácie. Jedna z tém debaty znela nasledovne: Genetická modifikácia detí pred narodením by mala byť zakázaná. Je to celkom zvláštna a tiež ťažká téma na debatu aj pre stredoškolských študentov, avšak jeden argument bodoval skoro stále. Bol to ten, že takouto modifikáciou môže dôjsť k legitimovanému rasizmu, čo je celkom „on point“, čo sa tohto článku týka. Domnievam sa (protiargumentujte), že takéto vtlačenie modifikácií do génov by u detí vyvolalo potrebu si myslieť, že sú lepší než ostatní, a to by mohlo viesť k legitimovanému rasizmu.

Ronald Reagan

Píše sa 20. január 1989. Ronald Wilson Reagan vzdáva sľub svojmu predchodcovi rovnako ako každý prezident. Takto sa stáva 40. prezidentom Spojených štátov amerických. Kto je to vlastne ten Ronald Reagan?

Predtým, ako Reagan vstúpil do politiky, bol Ronald rozhlasovým moderátorom a tiež hercom, a nie tak úplne obyčajným hercom. Ronald Reagan sa totižto môže na chodníku slávy pýšiť svojou vlastnou hviezdou. V roku 1935 sa stal armádnym dôstojníkom v zálohe. V roku 1941 bol povolaný do služby, ale kvôli astigmatizmu bol uznaný neschopným boja.

Reaganova politická kariéra sa začala celkom dynamicky. Jeho prvou funkciou v oblasti politiky bola funkcia „riaditeľa Screen Actors Guild.“ Už tu sa začali prejavovať jeho zvláštne sklony, keď na povrch prišiel s tým, že v Screen Actors Guild sú infiltrovaní komunisti. A keďže hovoríme o rokoch povojnových, vzťahy medzi Ruskom a Amerikou vôbec neboli dobré. Neskôr sa čisto antikomunistický Reagan stal zástancom Dwighta Eisenhowera, ktorý viedol Ameriku k víťazstvu počas 2. svetovej vojny. Potom prišiel na rad Kennedy, prezident, ktorý mal potenciál to všetko zmeniť, až pokiaľ naňho nebol spáchaný atentát. Avšak po zvolení Johna F. Kennedyho – ktorého Reagan označil za socialistu – za prezidenta, sa stal Reagan republikánom. V roku 1964 podporoval nomináciu Barryho Goldwatera na prezidentského kandidáta Republikánskej strany.

Zlomový bod

Následne prišiel bod, zlomový bod, kedy Reagan prezradil svoju ideológiu. Reagan povedal: „Otcovia zakladatelia vedeli, že vláda nemôže kontrolovať ekonomiku bez kontroly ľudí. A vedeli, že keď sa pre to vláda rozhodne, musí pre dosiahnutie svojho cieľa použiť silu a donútenie. Došli sme k okamihu rozhodnutia.“ zvýraznil by som slovné spojenie „kontrola ľudí.“ Neskôr, vo svojej autobiografii Reagan povedal: „Neopustil som Demokratickú stranu, strana opustila mňa.“ Reagan týmto reagoval na program Roosvelta, ktorý varoval, že sociálny programy môžu zničiť pracovnú etiku. Počas Roosevelta sociálne programy boli aj zrušené, ale akonáhle Roosevelt skončil ako prezident, tak sociálne programy boli opäť obnovené.

V roku 1966 bol Reagan zvolený za guvernéra Kalifornie. O 4 roky si za kreslo guvernéra Kalifornie zasadol opäť, keď porazil Jesseho Unhura. Tretíkrát sa Reagan o post guvernéra už nepokúsil, pretože Reagan chápal, akú moc má v rukách a že to môže využiť omnoho lepšie než ako opätovné kandidovanie za guvernéra Kalifornie. V roku 1976 sa Ronald Reagan pokúsil stať prezidentom. Neuspel. Porazil ho Jimmy Carter, ktorý už v ďalších voľbách utrpel porážku. A tak v roku 1980 vďaka víťazstvu vo 44 štátoch sa 40. prezidentom Spojených štátov amerických stáva Ronald Reagan, ktorý (ako inak) zabodoval najmä u bielych voličov s vysokými a strednými príjmami.

Najstarší prezident

Celkom smutné byť najstarším prezidentom v histórii Spojených štátov amerických, nemyslíte? To si toho už ani toľko človek nestihne užiť, keď má takmer 70-ku na krku a život za sebou. Každopádne, človek nepotrebuje byť mladý na to, aby pochopil, že prezidentská tradícia konštantného ničenia štátu tu vždy bola a zrejme aj vždy bude, a preto je logické kaziť chod štátu tak dobre ako sa len dá. A človek si môže povedať: ,,Jasné, ale v akých sračkách dostal už Reagan štát do rúk?“

View this post on Instagram

A post shared by Jennie Rogers Goodchild (@jenniecraig16)

Ak ste prezidentom, tak dokážete divy. Dokážete aj to, čo sa podarilo doposiaľ málo prezidentom USA, aby vaša krajina bola slobodnou zemou. Sloboda tu je, to áno, po divokých 60′ a 70′ rokoch, plných hippisákov a rock’n’rollu tu sloboda je. Ale pre všetkých? Ronald Reagan mal byť niečim novým. Niečim priaznivým pre Ameriku. Pre tú slobodnú zem, pre všetkých. Avšak politika Ronalda Reagana bola celkom dobrým odzrkadlením toho, o čo sa Richard Nixon snažil počas celej jeho vlády.

Celé Nixonove politikárčenie stálo na jednej jedinej veci, ako sme to už aj spomínali. Na boji proti drogám. Na boji proti drogám, ktorý v skutočnosti nebol boj proti drogám. Hlavnou myšlienkou Nixona bolo dostať čo najviac Afroameričanov do väzenia. A ak sa pozriete na filmy, ktoré rozprávajú o divokom západe a o tom, že Afroameričania boli len otroci na poli, tak ako ďaleko sme od tej myšlienky boli v rokoch 70′ až 90′? Nie až tak veľmi.

Silná opresia

Každopádne, to, čo Nixon začal, chcel Reagan dokončiť. Na číslach je jasne vidieť, že USA tvorí síce len 4% populácia, avšak USA má tiež 25% všetkých svetových väzňov, čo je celkom veľa vrámci ich postavenia vo svete. Pred Reaganom toto číslo predstavovalo niečo okolo 500.000 väzňov. Po Reaganovi to už bol vyše milión. A čo je to za politika, ak jediné, o čo stojí prezident, je posielanie Afroameričanov do väzenia? Nie je história dosť náučná na to, aby sme presadzovali rasizmus na svetovej úrovni?

Počas Reaganovej vlády taktiež zomiera vodca Black Pantherov, ktorý bol údajne zabitý pri kúpe drog, ktoré boli velebizované a často spomínané v masmédiách, že sa vyskytujú medzi čiernymi občanmi Spojených štátov. Black Pantherovia si ale zakladali image na tom, že sú iní a že bojujú proti vláde, lebo dobre vedia, čo sa snaží proti nim nastrčiť a ako sa ich snaží zdiskreditovať, čiže úmrtie vodcu tohto odboja je veľmi konšpiračné a až zaujímavé, keďže zomrel v časoch, kedy začínali Black Pantherovia zaujímať mladú generáciu černochov.

Manipulácia

Taktiež si možno mohla vláda myslieť, že by sa pokúsili o štátny prevrat, čo bolo síce nelogické, keďže Black Pantherovia boli síce dosť veľký odboj, ale určite nie veľký natoľko, aby zorganizovali štátny prevrat.

Reaganova vláda získala toľko fanúšikov iba kvôli tomu, lebo vyslovene vo svojich kampaniach manipulovala republikánov na území štátov, kde je priemerná inteligencia dospelého človeka na úrovni nášho 8-ročného slovenského chlapca. Republikánske štáty mali ale najväčší podiel voličov a keďže štáty, kde sú vážne neinteligentní občania, sú asi 4, tak mal Reagan proti svojmu oponentovi vyhrané už pred voľbami.

View this post on Instagram

A post shared by The President Guy (@thepresidentguy)

Just say no

Ronald Reagan nebol jediný v 80′ a 90′ rokoch, ktorý bojoval proti drogám. Aktívnou figúrou v tom celom šialenstve o drogách, ktoré odštartoval ešte Nixon mala tiež veľký význam aj manželka Ronalda Reagana, Nancy Reagan. Kampaň Nancy Reagan, ktorej hlavnej mottom bolo „Just say no“ sa vytvorila z programu Národného ištitútu pre zdravie.

Tento program bol propagovaný v roku 1970 profesorom Richardom I. Evansom, ktorý vyučoval na Hustonskej univerzite. Projekt mal predovšetkým za úlohu vzdelávať mladých ľudí vo svete drog a naučiť ich, prečo sú drogy zlé. Program získal úspech. *Postupom času sa do programu zapojili mnohé univerzity naprieč celými Spojenými štátmi. Program sa avšak po čase začal uberať smerom do zabudnutia, preto im bolo ponúknuté, či by sa projekt nechceli skryť za plecia Nancy Reagan, pretože vo svete, kde slovo znamená všetko, je to Nancyne omnoho väčšie ako ich samotné. Originálne ani slogan „Just say no“ nebol Nancyn nápad. Na povrch s tým prišli Robert Cox a David Cantor, ktorí mali za úlohu propagáciu.

Slogan „Just say no“ sa postupne dostal do celého sveta. Amerike totižto nebola jedinou krajinou, ktorá mala problémy s drogami. V časoch, keď Reagan prišiel na trón, sa do popredia dostala nová droga – crack. Crack sa stal ihneď svetovým fenoménom. „Just say no“ sa dokonca dostalo do britskej televízie, keď túto propagandu odvysielala stanica BBC v roku 1986.

3-krát a dosť!

Prezidencia Billa Clintona bola asi tá z najvtipnejších, akej sa Spojené štáty dočkali. Nebudem tu rozoberať škandál s Monicou Lewinsky, ktorá dobre vieme, čo robila pod stolom vtedajšieho prezidenta. Skôr sa chcem rozrozprávať ohľadom jeho podpisu na zákone o násilnej kontrole kriminality a presadzovaní práva.

Tento zákon, ktorého dĺžka je snáď nespočítateľná, bol tvorený 6 rokov a dostal sa do perfektnej podoby až počas prezidencie Billa Clintona. Aj keď použiť výraz perfektnej je na veľmi pekné pre túto situáciu, ale inak sa to asi vyjadriť nedá. Tieto ustanovenia totižto zaviedli veľa nových zákonov, pričom jeden z nich bol zákon „3-krát a dosť!“, ktorý posielal opakovaných zločincov, ktorí sa mohli prečiniť z malého trestného činu, trikrát do väzenia na celý život.

Taktiež sa pri tomto ustanovení dali peniaze pre jednotky a Spojené štáty našli peniaze na to, aby zamestnali 100 tisíc nových policajtov. 9,7 miliardy sa našlo pre väznice, ktoré bolo treba buď postaviť, alebo prerobiť. Taktiež sa uštedrilo 6,1 miliardy amerických dolárov pre tzv. „prevention programmes“, ktoré sa dajú vyjadriť ako jednoduché prednášky na školách, aby decká nerobili žiadne trestné činy a aby dali od kriminality ruky ďaleko, ako sa len dá.

Ale ako dobre vieme, tak takéto preventívne opatrenia boli ku koncu skôr rehabilitačné, keďže Amerika mala problém so zločinom. Celé toto ustanovenie prešlo iba kvôli vtedajšej kriminalite, ktorá sa od roku 1987 zvyšovala každým rokom o 5 percent. V roku 1991 bola dokonca štatistika úmrtí na 100 tisíc občanov až 9,8. Samozrejme, takéto ustanovenie dostalo Spojené štáty do ekonomickej nevôle, lebo bolo použitých veľa peňazí na niektoré až nepotrebné veci.

Bez logiky

Napríklad, skoro každé malo mesto malo svoj vlastný SWAT tím, čo je neakceptovatelné. Je rozdiel, aby malo mesto s 500 tisíc obyvateľmi 4 SWAT tímy a rozdiel, že mesto s 2000 občanmi má 1 SWAT tím. Sú to zbytočne vyhodené peniaze, pričom to priznal aj sám Bill Clinton na konci svojho pôsobenia. Uznal, že celé ustanovenie bol jeden veľký prúser, ktorým dostal do finančnej nevôle celú krajinu a že sa ospravedlňuje. Keď mu ale dal niekto z davu otázku, počas prezidentskej kampane jeho ženy, Hillary Clintovej, že čo si myslí o tom, že rozbil mnoho rodín vďaka zákonu „3-krát a dosť!“ povedal, že sú mu tí ľudia absolútne ukradnutí, keďže to boli kriminálnici, ktorí by mali ostať doživotne vo väzení, pričom nebola v ponuke ani možnosť ich poslať na liečenie alebo na sociálne práce.

Bill Clinton si ale asi neuvedomil, že každý nový väzeň vo väzniciach znamená ďalšie peniaze z penaženiek občanov Spojených štátov, čo dokázalo na daniach ľudí zničiť, že sa museli dokonca odsťahovať z ich príbytku, keďže ich nedokázali splácať. Keď si to zhrnieme, tak nemôžeme nájsť pozitíva, ktoré by dokázali zmierniť negatíva z prezidencie Billa Clintona. Ustanovenie bolo absolútne nepotrebné a dalo by sa žiť aj bez neho, škandál s Monicou Lewinsky je absolútna tuposť, ktorej by sa dopustil vážne iba človek, ktorého manželka nevie doma uspokojiť a ďalej by sme už nič nenašli. Asi takto sa dá zhrnúť prezidencia Billa Clintona, ktorý nebol úspešný a ani priemerný prezident Spojených štátov.

Zdroj: Matúš Petrinc a Denis Bandur
Zdroj titulného obrázku: Pixabay/8268513