Rozhovor: Stanislav Malega

Stále som sa k žiakovi správal ako k rovnému. Túto vetu len tak od učiteľa nepočujeme. Preto vám dnes prinášame rozhovor s dlhoročným bývalým učiteľom Stankom Malegom. Rozprávali sme sa o rozdieloch dnešnej doby, čo je najťažšie na práci učiteľa, aj tom, čo by dnešným deťom či mladým poradil. Vychutnajte si teda náš ďalší rozhovor, toto je Stanislav Malega.

Dobrý deň! Ďakujem za prijatie pozvania, mohli by ste sa, prosím, našim čitateľom predstaviť?

Zdravím! Moje meno je Stano Malega, teraz dôchodca na plný úväzok, haha, bývalý učiteľ. Som absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor telesná výchova-geografia. Učil som dlho na Obchodnej akadémii v Prievidzi. Pred učiteľstvom som bol viac rokov v kultúre. Pracoval som ako metodik pre folklór, moja špecializácia na VŠ bol ľudový tanec. Dodnes spolupracujem s folklórnymi kolektívami v okrese, podieľam sa na Hornonitrianskych folklórnych slávnostiach.

Boli začiatky vašej kariéry ťažké? Získali ste si autoritu hneď? A čo stres pred žiakmi?

Ťažší bol prechod po 9-ročnom pracovaní v kultúre späť do školstva. S autoritou som nikdy nemal problém. Zvyk pracovať s ľuďmi som mal a keď je človek pripravený na hodinu so žiakmi, tak stres tam nie je.

Prečo ste sa rozhodli práve pre toto povolanie?

Ešte na ZŠ v 5. triede som mal učiteľa, ktorý ma učil telesnú a zemepis. Tam som raz povedal, že budem učiť telesnú a zemepis a bolo. Geografiu aj preto, že veľmi rád cestujem. Dobre sa učí o tom štáte, kde som bol, a preto som sa snažil cestovať čo najviac!

Museli ste na sebe niečo zmeniť, aby ste vedeli žiakov pochopiť? Napríklad nebyť len autorita, ale aj podpora?

Stále som sa k žiakom správal ako k rovnému. Žiaka mať ako rovnocenného spolupracovníka, kamaráta, priateľa, nepodceňovať ho.

Podpora je pre žiaka veľmi potrebná. Hlavne pre deti, ktoré nevedia, čo so sebou. Keby som spísal do knihy (to raz urobím!) všetko, čo som si od žiakov vypočul o ich rodičoch, o ich rodinách, o ich problémoch … to by bolo fakt ťažké čítanie.

Mnohí nemajú s kým svoje problémy „prekecať“, rodičia na nich nemajú čas, niektorí na nich kašlú, dajú im peniaze a vybavené. Iní tie peniaze nemajú od koho mať a vybavené.  Rozbitých som posielal za mojou známou psychologičkou. Je zaujímavé, že ľudia chodia k zubárovi, keď ich bolí zub, k ortopédovi s boľavou nohou, ale keď majú problém so sebou, k psychológovi či psychiatrovi sa boja resp. hanbia ísť. A to nielen žiaci, ale hlavne rodičia – čo povedia iní? A práve debata so žiakom, počúvanie alebo vypočutie jeho problémov mu môže pomôcť!

Čo bolo na tejto práci najlepšie a naopak, najťažšie?

Plus je kontakt s mladým človekom! Byť v strehu a byť pripravený, byť v obraze, motivovať ich, naučiť ich presadiť sa (robiť projekt ale ho aj prezentovať, zrealizovať, vyhrať s nim súťaž..) naučiť ich cestovať! Toto slovenským deťom chýba, je to už lepšie ako bývalo, ale stále zaostávame za ostatným svetom. Stále som sa žiakov snažil vytiahnuť zo školy a cestovať a cestovať. Keď už nie do zahraničia, tak čo najviac po Slovensku.  Na škole som organizoval výlety, geografické exkurzie, mali byť zážitkom, a to sa mi darilo. V programe bolo veľa aktivít, poznania. Nie „vylehovanie“ na chate, v hoteli.

Mínus sú tie problémy žiakov. Ťažké bolo a teda aj je podpora štátu pre školstvo – bez dobrých podmienok, techniky, padajúceho internetu, peňazí.. školstvo sa ďalej nepohne. A nezaplatený učiteľ pôjde preč.

Čo by ste poradili žiakom, deťom, mladým ľudom? Čomu sa venovať a čomu sa naopak vyvarovať?

Zistiť, či sú na tej škole, kde chcú byť – robiť niečo, čo ich nebaví, je zle, je to na človeku vidieť… Je to poznať na čašníkovi aj učiteľovi. Keď robí prácu, ktorá ho nebaví, je nevrlý, neusmiaty… Nech ide robiť na nákladnú dopravu a nie s ľuďmi. Čomu sa venovať? Učeniu, jazykom! Angličtina už nemá byť cudzí jazyk, bez angličtiny bude druhotriedny pracovník. Nech veľa cestujú! Treba vidieť štáty, kde sa majú lepšie ako my, ale je treba vidieť štáty, kde sa majú 100x horšie, a potom si budú vážiť to, čo majú. Nech dajú pozor čomu veria, nech si uvedomia, že Facebook, internet a Instagram nemá stále pravdu.

Čo sa vytratilo z generácie dnešných detí a naopak, čo by ste vyzdvihli ako plus?

Vytratila sa pokora (v češtine v pesničke od Raduzy je to jasné – umět chtít to, co mám!). Rozlišovanie hodnôt – hodnoty sú veľakrát iba veci.. mať, mať. Vytratila sa úcta k starším. Ale to nie preto, že som už 100-ročný. Musím vyzdvihnúť ovládanie technológií, bez nich to nepôjde, ale neviete sa rozprávať kvôli mobilom. Keď som chodil na lyžiarsky, pri jedle a aktivitách sme ich zbierali do košíka a naraz ste zistili, že stolujete šiesti, že sms sa dá poslať aj o 21:00.

Myslíte, že každý žiak alebo dieťa má v sebe potenciál? Aký je podľa vás najlepší spôsob ho rozvíjať?

Áno. Každý má potenciál a každý má právo na úspech. Rozvíjať ho treba individuálne, dá sa však usmerniť, niekedy „zmanipulovať“ aby to dosiahol.

Ste stále v kontakte s bývalými žiakmi alebo je to tak, že vás ani nepozdravia?

Aj jedno, aj druhé. Kontakt udržujem a veľmi aktívny, informujú ma o svojich úspechoch, svadbách, cestách… Pýtajú si rady, ale to aj ja od nich. Stretávame sa na lyžovačke, pivku, káve. A k tým, čo ma nepozdravia. Baví ma, že niekedy žiak napr. v obchodnom centre, ktorý sa tvári, akože ma nevidel. Potom sa stretneme v 5 predajniach a stále ma nevidí a potom v šiestom si ma akože všimne, červený ma pozdraví. Keby to urobil v prvom, tak má krásny nákup, haha. Ale ešte k tým, čo by ma nemali zdraviť, je zaujímavé, že tí, s ktorými som mal problémy, resp. oni so mnou, sa zdravia už z diaľky, možno časom niektoré veci pochopili!

Tentokrát s nami spravil rozhovor Stanislav Malega! Ak sa ti rozhovor páčil, máme pre teba širokú škálu výberu ďalších. Ja odporúčam tento.