KAPITOLA XLIII

Strach.

Jednou z najsilnejších emócií, ktoré ľudia pociťujú, je strach. Zasiahne nás nepripravených a nikdy nevieme, koľko škody napácha. Zjaví sa odnikiaľ v časoch, kedy by sme ho najmenej čakali. Zviera sa nám žalúdok a nič sa s tým nedá urobiť.

Keď som uvidela mohutnú Aaronovu postavu, ako dopadla na tvrdú zem, zatajila som dych. Hráči bežne padajú na zem, no vnútorne som tušila, že tento pád znamená oveľa viac. Keď sa ani po pár sekundách nepohol, iba nehybne ležal na zemi, rozbehol sa k nemu jeden zo zdravotníkov, ktorí boli prítomní na zápase.

Cass vedľa mňa niečo hovorila, no jej slovám som nerozumela. Akoby na mňa hovorila jazykom, ktorý nepoznám. Všetko okolo mňa bolo zahmlené, pred sebou som mala len Aaronovo telo ležiace na zemi. Vyskočila som zo svojho miesta a bezmyšlienkovite sa hnala do stredu hracieho ihriska.

Okolo Aarona sa zhromaždili všetci jeho spoluhráči a sledovali, ako vydychuje na zemi. Dýcha. Aspoň, že dýchal.

„Nič mi nie je,“ povedal Aaron, keď mu zdravotník svietil malou modrou lampou do očí. Zavrtel hlavou, no zostal ležať na zemi. Pozrel sa priamo do mojich vydesených očí a povzdychol si. Žiaden úsmev, ktorý by povedal, že bude všetko v poriadku. Povzdychol si a odvrátil odo mňa pohľad.

Ničomu z toho som v tej chvíli nevenovala pozornosť. Pozrela som sa na Brandona, aby mi vysvetlil, čo sa stalo, no mlčal aj on. Obaja sme teda prekvapene hľadeli na Aarona, ako sa snaží sám postaviť zo zeme, keďže odmietol pomoc, ktorú mu chlapci poskytovali.

„Môžeš hrať?“ spýtal sa tréner, no všetkým bolo jasné, že dnes Aaron dohral. Nevedel stupiť na nohu, nech sa snažil akokoľvek.

„Odveď ho do šatne,“ hlavou pokynul ku mne a následne sa ľudia okolo nás rozpŕchli preč. Brandon sa na mňa súcitne usmial, potľapkal Aarona po ramene a odišiel naspäť na svoje miesto.

Podišla som k Aaronovi a spoločne sme v absolútnej tichosti prešli do šatne, kde si sadol na jednu z lavičiek. Hrýzla som si do jazyka každých pár sekúnd, keď som chcela niečo povedať, no zostala som ticho. Vedela som, že toto je jeden z posledných zápasov, kde mohol hrať. Odíde na vysokú a stredná škola bude zabudnutá. Futbal ho bavil a teraz skončil s vyvrtnutým kotníkom.

„Prinesiem ti niečo? Vodu, ľad…“ spýtala som sa nakoniec. Otočil hlavu smerom ku mne, akoby si až teraz uvedomil, že sedím vedľa neho.

„Nie, vďaka,“ zachrapčal a odvrátil odo mňa pohľad. Človek sediaci predo mnou je niekto úplne iný ako Aaron, ktorý ma sem viezol.

„Okey. Nechceš sa prezliecť aspoň do niečoho pohodlnejšieho?“ opäť som sa spýtala.

„Nie, vďaka,“ zopakoval. Povzdychla som si. Nevedela som, čo viac mám povedať. Niečo sa mu očividne preháňalo hlavou. Niečo, o čom mi nechcel povedať. A tak sme hodinu sedeli v tichosti vedľa seba, až kým sa do šatne nenahrnuli ostatní hráči. Víťazstvo priam vyžarovalo z ich tváre, no tie sa zmenili hneď, ako si všimli Aaronov pohľad.

„Prečo sa neprezliekol?“ spýtal sa Brandon, keď prišiel k nám.

„Nechcel. Nepohol sa odkedy sme sem prišli,“ povedala som so smutným úsmevom.

„Pokojne choď von, ja ti ho prinesiem,“ žmurkol na mňa Brandon. Nemala som príliš na výber, a tak som sa postavila, pohladkala Aarona po ramene a odišla zo šatní. Tento týždeň už ani nemôže byť horší.

Nakoniec som sa rozhodla, že na Aarona počkám pred jeho autom. Bolo to jediné miesto, o ktorom som vedela, že sa tam neminieme. Nejako sa potreboval dostať domov. A predsa len, po zápase sme mali plány. Tiff síce nebola nadšená, že vynecháme Coleovu párty, no za večer strávený s Aaronom by som vynechala hocičo.

A po celom dnešnom dni som mala chuť iba na kľudný večer s Aaronom. Chcela som si ľahnúť do jeho obrovskej pohodlnej postele, pustiť si film a zaspať v jeho objatí. Chcela som cítiť jeho letmé bozky, ktoré mi dá do vlasov zakaždým, keď sa vo filme objaví nejaká romantická scéna. Chcela som sa zobudiť a uvidieť jeho modré oči, ako ma pozorne pozorujú pri spánku. Chcela som Aarona, teraz a navždy.

Jeho tmavé zvlnené vlasy. Jeho pobavený úškrn vždy, keď sme sa stretli na chodbe, jeho flirtujúce oči počas obeda. Jeho ruka na mojej nohe zakaždým, keď sme sedeli v aute. A jeho pery na tých mojich.

Po niekoľkých minútach Aaron naozaj prišiel spolu s Brandonom. O niečom sa rozprávali a Aaron trochu kríval, no vyzeral lepšie ako predtým. Oveľa lepšie. Očividne mu sprcha s chlapcami pomohla.

„Vediem ti tvojho zraneného princa,“ žiarivo sa na mňa Brandon usmial a kývol hlavou na Aarona.

„Nie som zranený,“ prevrátil očami a s bolestným povzdychom sa oprel o auto.

„Idete na tú párty čo robí Cole?“ spýtal sa Brandon, no obaja sme potriasli hlavou. Nemala som náladu na žiadnu párty.

„Dobre teda, tak ja vás opúšťam. Vidíme sa zajtra pri sťahovaní, krásavec,“ letmo som ho objala a sledovala, ako sa stratil vo svojom aute. V tichosti sme s Aaronom nastúpili do jeho auta a vyrazili preč zo školského parkoviska.

„Mads, môžeme dnešok odložiť? Necítim sa na to a mama tiež niečo chce odo mňa,“ vyšlo z neho nakoniec. Nebudem hovoriť o tom, ako ma to zamrzelo, no chápala som. Nebudem ho nútiť byť so mnou, keď sa na to necítil.

„Samozrejme,“ pokúsila som sa o úsmev, no Aaron sa na mňa nepozeral. V rukách pevne zvieral volant a odbočil na moju ulicu.

„Zajtra teda o desiatej?“ spýtala som sa, keď sme zastali pred mojím domom.

„Uhm, hej,“ prikývol a otočil hlavu na mňa.

„Dobre, tak sa teda zajtra vidíme,“ povedala som. Naklonil sa ku mne a dal mi letmú pusu na líce. Celá zmätená som vystúpila z auta a sledovala, ako mizne na konci ulice. Čo sa to dopekla práve stalo?

Doma nikto nebol, okrem Randy. Tá stála v práčovni, mala zapnutú mexickú hudbu a žehlila oblečenie.

„Dobrý deň, slečna Madison. Čo robíte doma tak skoro?“ spýtala sa prekvapene.

„Menšia zmena plánov. Dnes budem doma,“ smutne som sa usmiala a sledovala moju domácu, ako vypína žehličku.

„Problémy v raji?“ spýtala sa, keď podišla ku mne.

„Neviem,“ priznala som úprimne. Naozaj som nevedela.

„Vždy, keď som mala nezhody s nejakým chlapcom, mama mi spravila horúcu čokoládu s ovocím. Nejakým zázrakom som sa vždy cítila lepšie. Pridáte sa ku mne v kuchyni?“ Randa u nás bola, odkedy si pamätám. Ukladala nás do postele, budila nás do školy a robila si s nami úlohy. Otec bol neustále preč, ale Randa tu bola vždy.

„Áno,“ spoločne sme sa vybrali do čisto upratanej kuchyne. Randa vybrala čokoládu a rozlámala ju na drobné kúsky, ktoré potom hodila do hrnca.

„Čo spravil tentokrát?“ opýtala sa popri tom, ako na pare miešala čokoládu. Obdivovala som ju. Raz som počula, ako sa s mamou rozpráva o tom, že s manželom nemôžu mať deti. Randa by bola najlepšou mamou na svete a aj napriek tomu bol k nej osud takýto krutý.

„Kebyže viem. Celý deň bolo všetko v poriadku, mali sme plány na večer. V polovici zápasu doňho tvrdo narazil útočník z jednej školy a Aaron spadol na zem. Má asi vyvrtnutý členok, z čoho bol dosť mimo, aspoň myslím. A nakoniec ma vysadil doma so slovami, že dnes nemá náladu,“ frajer roka.

„Och, chlapi sú nevyspytateľní. Ak ich niečo trápi, uzavrú sa do seba a odoženú všetkých. Ale verím, že zajtra bude v poriadku,“

„Chlapi sú zbytoční,“ zamrmlala som a hodila si do úst kúsok maliny. Randa sa zasmiala a namierila na mňa čokoládovú varešku.

„Zbytoční? A kto by potom ženám liezol na nervy?“

„Život bez nich by bol jednoduchší,“

„Ale o to nudnejší,“ v tom mala jednoznačne pravdu.

„Keď som sa spoznala s mojím manželom, Patriciom, vôbec to nebolo jednoduché. Mala som pár dní pred svadbou, keď sme sa spoznali. Vieš, ako sa hovorí…že to je ten pravý vieš v prvom momente, ako ho uvidíš. Bola som u nás v dedine na skúške šiat, kam nám priviezol jedlo. Všetci mali plné ruky práce, a tak som ho išla prevziať ja. Svadobné šaty držala v ruke moja sesternica, a tak chudák chlapec netušil, že to ja som budúca nevesta,“ Rande sa na tvári usadil nádherný úsmev popri tom, ako spomínala na minulosť.

„Mala som si vziať muža menom Horacio, čo hneď znie ako z nejakej mexickej telenovely. Horacio bol skvelý muž, len nie pre mňa,“

„Nechaj ma hádať, Patricio si to nemyslel,“ podotkla som.

„Presne tak. Neustále tvrdil, že Horacio sa o mňa lepšie postará, mal veľa peňazí. Mohla som sedieť na zadku a nič nerobiť, no nevedela som si predstaviť život s iným mužom ako Patriciom. Na svadbu som sa nikdy nedostavila a moja rodina so mnou odvtedy nie je v kontakte,“ prekvapene som sa na ňu pozrela.

„To by som na teba nikdy nepovedala,“ venovala som jej srdečný úsmev a kým sa nepozerala, hodila som si do úst ďalšiu malinu.

„Dosť bolo o minulosti. Môžeme si spolu pozrieť nejaký film, ak nemáš lepší program,“ položila predo mňa misku s čokoládou a ja som okamžite prikývla.

„Nič lepšie mi v tejto chvíľke ani nenapadá,“ vzala som jedlo a spoločne sme sa presunuli na gauč v obývačke.

Bolo okolo pol dvanástej v noci, keď mi zazvonil telefón. Ešte stále sme s Randou ležali v obývačke a pozerali maratón seriálu Friends. Bol to jediný seriál, na ktorom sme sa ako tak zhodli, aj keď ho obe poznáme naspamäť.

Na telefóne svietilo Aaronovo meno a mne sa hneď mihol na tvári úsmev. Pravdepodobne sa vyspal a cíti sa lepšie. Naozaj som v to dúfala.

„Ahoj,“ povedala som veselo a posadila sa.

„Madison?“ Tiffanin hlas sa ozval v telefóne, sprevádzaný hlasnou hudbou.

„Tiff? Čo sa deje?“ prečo má Tiff Aaronov telefón?

„Mala by si asi prísť pre Aarona. Je príšerne opitý a…“

„Čože? Kde ste?“ prerušila som ju prekvapene.

„U Cola,“ povedala po dlhšej odmlke. Zovrela som mobil pevne v ruke a bez váhania sa vybrala do auta. Randa z môjho pohľadu pochopila, že sa niečo stalo a na nič sa nepýtala.

„Ako to, že je tam?“ nechcela som vyzerať ako žiarlivá frajerka, ktorú obmedzuje svojho frajera. Bola som len prekvapená, že išiel na párty a klamal mi.

„Neviem. Vôbec nevyzerá ako on. Niečo sa medzi vami stalo?“ naštartovala som auto a čo najrýchlejšie sa snažila vycúvať von.

„Nič, o čom by som vedela. Odkedy sa zranil na zápase, bol čudný. Nerozprával sa so mnou a zrušil plány, ktoré sme dnes mali,“

„Musím ísť, berie si ďalšiu fľašu Jacka. Ponáhľaj sa, Maddie,“ bez ďalších slov zrušila hovor. Spravila som presne to, čo odo mňa chcela. Pridala som plyn a ponáhľala sa najviac, ako som vedela.

Už na začiatku ulice som počula hrať hlasnú hudbu a nebolo ťažké zistiť, v ktorom dome sa párty koná. Zaparkovala som čo najbližšie a sprevádzaná pohľadmi opitých ľudí som sa ponáhľala dovnútra.

Aaron sedel v obývačke na veľkom bielom koženom gauči obklopený ľuďmi. Vedľa neho sedel Brandon, ktorý sa bozkával s jednou babou zo školy, Nate držal v ruke fľašu alkoholu a na niečom sa smial. Vedľa Aarona sedela blondína v upnutých šatách a tiež sa na niečom smiala. No Aaron nemal na tvári ani náznak dobrej nálady. Bol ponorený do svojich myšlienok a v ruke zvieral fľašku alkoholu, ktorá dopadla na zem v momente, ako si ma všimol stáť vo dverách.

Vnútorne som vedela, čo sa stane. Aj keď by som si to nikdy nepriznala, vedela som to. Ktokoľvek, kto sa na neho pozrel, to vedel. Pozeral sa na mňa ako na cudzieho človeka, ktorý pre neho nič neznamená. Pozeral sa na mňa, akoby ma nenávidel dlhé roky. No aj tak som to nevnímala.

„Aaron,“ povedala som opatrne a podišla bližšie k nemu. Môj hlas upútal Brandonovu pozornosť. Dievčina sediaca na ňom z neho zliezla a sadla neďaleko nás.

„Čo tu robíš?“ spýtal sa Aaron.

„Čo tu robíš ty?“ opýtala som sa ja.

„Vyčítaš mi niečo?“ pomaly zvýšil hlas a taktiež sa postavil. Stáli sme oproti sebe a ja som nebola schopná pohybu.

„Čože? Nie. Len sa pýtam, prečo si sem nakon…“

„Čo ťa do toho?“ zamrmlal, čím ma zaskočil ešte viac. Nechápavo som sa mu pozrela do očí a následne na Brandona. Ten sa ale tváril rovnako prekvapene ako ja.

„Ako to myslíš?“ dostala som nakoniec zo seba.

„Prečo by ťa malo zaujímať, kde som?“ človek, ktorý stál predo mnou naozaj bol cudzinec.

„Pretože sa o teba zaujímam. Tak to vo vzťahu chodí,“

„Už nie.“

„Už nie? Čo tým myslíš?“ zhlboka som sa nadýchla, no nešlo to. Nechcela som ani len počuť, tie slová, ktoré sa chystal povedať.

„Je koniec. Medzi nami,“ všetci v našom okolí zostali bez slova. Všetci. Všetci sa na mňa pozerali a čakali čo spravím. Čakali, čo sa stane ďalej. Ale ja sama som nevedela.

„Nie, nie je. Čo sa preboha stalo, Aaron? Spravila som niečo?“ tlačili sa mi slzy do očí, no nedovolila som si plakať. Ešte nie.

„Už ma to nebaví. Vzťahy nie sú pre mňa, chcem sa zabávať,“ triasli sa mi ruky. Triasli sa mi nohy. Oči sa mi zaplnili slzami. Nevedela som dýchať.

„Dopekla, Aaron, čo sa stalo?“ ozval sa Tiffanin hlas za nami. Prišla ako záchrana z neba, keď mne došli slová. Aaron mi neustále hľadel do očí a na Tiff sa ani nepozrela.

„Nič. Len som sa tak rozhodol. Je koniec, rozchádzame sa,“ keby ma niekto teraz zastrelil, belelo by ma to menej ako slová, ktoré práve povedal.

„Môžeme sa porozprávať osamote, Aaron? Prosím,“ zašepkala som.

„Nie je o čom,“ bez slova sa otočil, potiahol blondínu sediacu za ním za ruku a pobozkal ju.

Sledovala som každý pohyb, ktoré jeho telo spravilo. Sledovala som, ako ju chytil za pás. Ako jej priložil svoje pery na jej. Sledovala som, ako ona zavrela oči a pridržala sa jeho ramena, aby nespadla. A potom som sledovala, ako ju potiahol za ruku a odviedol preč. A rovnako ako ja, sledovali to všetci. Všetci to videli v priamom prenose.

Všetci videli, ako sa so mnou rozišiel. A ako odišiel s plastovou blondínou zabávať sa.

AARON Kapitola 43: Prechádzajúcu kapitolu tejto publikácie nájdete na tomto linku.