Smrtiace vírusy vo svetových dejinách
Dejiny zápasu človeka s chorobami sú staré ako samo ľudstvo. Špecifickým prípadom sú práve infekčné ochorenia. Smrtiace vírusy si vyslúžili nejednu zmienku v historických prameňoch. Členenie chorôb na endémie, epidémie či pandémie sa nachádzalo už v Hippokratovskej zbierke, približne z roku 377 pred Kristom, z ktorej dnes vyplýva aj Hippokratova lekárska prísaha.
Ľudstvo si s nimi dlho nevedelo dať rady. Až v 19. storočí Louis Pasteur a Robert Koch prišli na to, že pôvodcami infekčných chorôb sú mikroorganizmy. Stále väčšie množstvo ľudí v tesnej blízkosti ako aj domestifikácia zvierat umocňovali vznik a následne dôsledky infekčných chorôb.
Za vznikom ochorení ako tuberkulóza, besnota, chrípka, cholera, týfus, čierny kašeľ, ale i vírusová hepatitída, či HIV sú zoonózy. Predstavujú infekcie, resp. ochorenia, ku ktorým dochádza pri kontaktne človeka so zvieratami. Prenášačmi sú najčastejšie malé živočíchy, v minulosti to boli najmä blchy.
Nákaza má tri formy:
- Bubonická – najmenej nebezpečná. Infekcia sa dostane do lymfatických uzlín, ktoré sa nafúknu a vytvoria takzvané bubóny. Napadnuté miesto začne hnisať, až nakoniec praskne. Prenášačmi sú predovšetkým blchy, ale aj ľudia, ktorí boli v kontakte s infikovanou osobou.
- Pľúcna – najnebezpečnejšia. Šíri sa kvapôčkovou infekciou z človeka na človeka ako koronavírus vykašliavaním. Pľúcna forma spôsobuje veľmi ťažké zápaly pľúc. V minulosti spôsobovala stopercentnú úmrtnosť.
- Septická – taktiež veľmi nebezpečná, keď sa baktérie dostanú do krvi a postihujú jednotlivé orgány. Spôsobujú veľmi ťažké stavy.
Najpamätnejšie smrtiace vírusy: Španielska chrípka
Španielska chrípka sa radí medzi najsmrteľnejšiu pandémiu v histórii ľudstva. Trvala od februára 1918 do apríla 1920 a infikovala 500 miliónov ľudí na celom svete, čo v tej dobe predstavovalo okolo tretiny svetovej populácie. Uderila v štyroch po sebe idúcich vlnách. Prevažne postihovala mladých ľudí vo veku 20-40 rokov a odhadom si vyžiadala až 100 miliónov obetí.
Jestvuje viacero teórií, kedy a kde vírus vnikol, no žiadna nevedie do Španielska. Prvý prípad bol zaevidovaný v USA, Kansase. O rozšírenie sa už postarala 1. sv. vojna. Vojaci prichádzajúci do kontinentálnej Európy z týchto krajín rýchlo rozniesli vírus medzi európskych obyvateľom. Zlá hygiena a oslabená imunita vojakov a civilistov urýchlila postup pandémie a znásobila úmrtnosť infikovaných osôb.
Mnohé životy si vyžiadala najmä cenzúra. S cieľom udržať morálku, vlády bojujúcich krajín zakázali prinášať správy o rýchlo sa šíriacej epidémii a úmrtiach. Len Španielsko, ako jedna z mála európskych krajín ostalo neutrálne a noviny prinášali pravdivé informácie. Presne preto ľudia z iných krajín nadobudli dojem, že chrípka sa šíri len Španielskom a nákaza dostala patričný názov.
COVID-19 ako kópia španielskej chrípky?
V auguste 1918 vírus zmutoval do oveľa smrtiacej podoby a október sa už stal najsmrteľnejším mesiacom. Pri epidémiách platí, čím je vírus smrteľnejší, tým rýchlejšie pominie asi preto, že vírus zahynie spolu so svojím hostiteľom. Do leta 1919 sa chrípková pandémia skončila, infikovaní buď zomreli, alebo si vytvorili imunitu.
Až v roku 2008 vedci oznámili, že objavili príčinu vysokej úmrtnosti: Skupina troch génov umožnila vírusu oslabiť priedušky a pľúca, čo uvoľnilo cestu pre bakteriálny zápal pľúc, na ktorý vtedy nemali a ani nepoznali správne liečebné prostriedky.
Bez komplexnej znalosti ochorenia, mnoho lekárov predpísalo lieky, o ktorých sa len domnievali, že zmierňujú príznaky. Lekárski odborníci odporúčali pacientom, aby užívali 30 gramov aspirínu denne. Takáto dávku, ako je dnes známe, je toxická. Po predávkovaní nastalo nahromadenie tekutín v pľúcach a následne ich zlyhanie.
Španielska chrípka je častokrát prirovnávaná k dnešnému vírusovému ochoreniu COVID-19. Preplnené nemocnice, zriadené provizórne miesta pre nakazených, pomáhať museli študenti medicíny, zavedenie karantény, nosenie masiek, uzavreté verejné priestory, zákaz vychádzania, žiadne osobné kontakty, atď. Síce môžeme bádať viacero zhôd, ale aj odlišností.
Smrtiace vírusy: Čierna smrť
Presný začiatok šírenia čiernej smrti nie je možné presne určiť. Ázia sa snažila zaznamenávať a opísať ochorenie tak veľmi, až vzniklo množstvo záznamov, ktoré do dnešného dňa nikto neprečítal. Podľa najbežnejších prameňov ohniskom nákazy bolo v provincii Wu-chan, Chu-pej.
Smrtiace vírusy ako čierna smrť bola bubonický mor, ktorý sa prenášal kvapôčkovou infekciou. Pomenovanie súvisí s krvavými škvrnami, ktoré sa vytvárali pod kožou a v dôsledku nedostatočnej krvnej cirkulácie sčerneli. Vredy sa vytvárali v podpazuší, na slabinách, ale aj na končekov prstov a ušných lalôčikov. Nakazení zvyčajne zomierali v agónii, niekoľko hodín po tom, čo sa u nich objavili príznaky.
Z nákazy najskôr boli obvinení Židia, čo viedlo k ich vyvražďovaniu. Neskôr vina padla na psov a mačky, ktoré boli taktiež hubené. Keď bola situácia kritická, pripisovali skazu Božiemu trestu za hriechy. Jediným vykúpením malo byť Božie odpustenie, preto ľudia odovzdali všetok majetok cirkvi. Liek hľadali v duchovnom živote – talizmany pre šťastie, obrazy Krista, amulety atď. Ďalší sa obracali k poverám, mágii, pseudomedicíne a fyzickým trestom (bičovali sami seba koženými bičmi so železnými hrotmi. To opakovali 3-krát denne po dobu tridsiatich dní).
Vykrádaním lodí sa mor rozširoval do Benátok a Janova. Potom zo slnečného Talianska do Španielska, Portugalska, Francúzska a Anglicka. Okolo roku 1350 zmenila smer a cez Nemecko sa dostala do severozápadnej časti Ruska. Zaujímavosťou je, že relatívne malé škody zanechala na území Poľska, Čiech a Belgicka.
Práve mongolskí bojovníci a kupci mali nákazu priniesť až do Európy. Keďže vojaci využívali mŕtve telá ako biologickú zbraň a začali ich katapultovať cez hradby mesta. Okrem veľkého množstva mŕtvych sa na lodiach prepravili aj potkany s infikovanými blchami. Nákazu podporovali aj sociálno-ekonomické faktory, ako vojny, hlad, a taktiež počasie.
Lekárska maska a karanténa
Morových lekárov bolo možno spoznať okamžite. Odev obsahoval kabát pokrytý voňavým voskom, nohavice spojené s čižmami, zastrčenú košeľu, čiapku a rukavice z kozej kože. Moroví lekári tiež nosili tyč, ktorá im umožňovala vypichovať alebo odrážať obete.
Morová maska mala pretiahnutý zobák a stala sa symbolom čiernej smrti. Zobák slúžil ako miesto pre výplň, kde sa dávalo korenie a vonné bylinky. Moroví lekári naplnili svoje masky viac ako 55. druhmi bylín a ďalšími zložkami, ako je prášok z viperovej dužiny, škorica, myrha alebo med.
V časoch pred teóriou choroboplodných zárodkov sa lekári domnievali, že mor sa šíril otráveným vzduchom. Sladké a štipľavé parfumy boli považované za látky schopné fumigovať oblasti postihnuté morom. Tie mali zabrániť vniknutiu infekcie do tela, no zároveň pomohla prekryť zápach hnijúcich tiel a mŕtvol. Lekári však v skutočnosti nepoznali liek na mor a ani ho nevedeli liečiť. Ich neodborné lekárske postupy častokrát chorému skôr uškodili ako pomohli.
Za najúčinnejší liek sa vtedy považoval útek. Utekali nielen zdraví, ale aj chorí, ktorí boli vyhnaní z mesta. Týmto postupom sa síce jedni zachránili, no na druhej strane sa výrazne prispelo k šíreniu infekcie do ďalších oblastí a štátov.
Aj keď kostým nosili v tom čase len moroví lekári v celej Európe, v Taliansku bol vzhľad taký ikonický, že sa „morový lekár“ stal základom talianskych commedia dell’arte a karnevalových osláv aj dnes.
V snahe chrániť pobrežné mestá pred morovými epidémiami začali Taliani praktizovať karanténu. Úrady požadovali od obchodných lodí, ktoré prichádzali do Benátok z infikovaných prístavov, aby pred vykládkou tovaru najskôr 40 dní kotvili a nič nerobili. Pôvod slova karanténa tak pochádza z talianskeho spojenia „quaranta giorni“, čo znamená 40 dní.
Nielen téma minulosti
V priebehu niekoľkých mesiacov sa nákaza rozšírila do celej Európy. V Európe si tak čierna smrť vyžiadala 50 miliónov mŕtvych v priebehu necelých štyroch rokov. V tej dobe to predstavovalo asi 60% celkovej populácie, ktorá bola na začiatku pandémie len približne 80 miliónov obyvateľov. V prepočte na dnešný počet populácie v Európe by to predstavovalo takmer 500 mil. ľudí.
Až v roku 1894 francúzsky bakteriológ Alexandre Yersin izoloval baktériu, ktorá bola pôvodcom čierneho moru – Yersinia pestis. O štyri roky neskôr Paul-Louis Simond zistil, že ochorenie sa šíri vzduchom alebo pohryznutím infikovanými blchami z potkanov. Čoskoro bola vyvinutá vakcína, ktorá priniesla čiastočné zlepšenie.
Čierna smrť nie je len témou stredoveku. V roku 1910 na ňu zomrelo v Mandžusku cca 50 000 ľudí. Svetová zdravotnícka organizácia registruje každý rok tisíce nových prípadov. Boli objavené aj nové kmene známej baktérie, ktoré sú odolné voči doposiaľ dostupným liekom.
Smrtiace vírusy: Cholera
Cholera je nebezpečná hnačková infekčná choroba, ktorej pôvodcom je baktéria Vibrio cholerae. Príznaky sú pomerne nešpecifické: kŕčovité bolesti brucha, hnačka, horúčka, nevoľnosť a zvracanie. Výsledkom je dehydratácia, svalové kŕče, napätie kože, v hraničných prípadoch vpadnutie očných buliev.
Cholera sa šíri, keď ľudia nemajú inú možnosť ako jesť jedlo alebo piť vodu obsahujúcu výkaly. Je to akútne hnačkové ochorenie, ktoré môže pri nesprávnom zaobchádzaní zabiť do niekoľkých hodín.
V minulých desaťročiach bol pomer smrteľných prípadov niekedy až 30%. Od roku 2009 sa odhaduje, že v týchto podmienkach pomer úmrtí na choleru nepresiahol 2%.
Za posledných 200 rokov sa vyskytlo sedem pandémií cholery. V súčasnosti je ochorenie cholery endemické vo viac ako 47 krajinách po celom svete. Len v Afrike žije viac ako 40 miliónov ľudí, kde sú ohniská nákazy pravidelné. Medzi faktory, ktoré vedú k prepuknutiu tejto choroby, patria zmena podnebia, nútená migrácia, dlhotrvajúce konflikty, urbanizácia, populačný rast a zlý prístup k zdravotníckym službám. Cholera je v zásade dôsledkom nedostatku adekvátnej vody a hygieny.
Pre krajiny, ktoré zápasia s dlhotrvajúcimi humanitárnymi krízami, môže byť kontrola cholery mimoriadne náročná. Za posledný rok čelil Jemen epidémii cholery s viac ako miliónom podozrivých prípadov a viac ako 2 000 úmrtiami. Na Haiti medzitým došlo od roku 2011 k viac ako 800 000 prípadom a takmer 10 000 úmrtiam.
Podpora WHO
WHO v oblasti cholery zastrešuje poskytovanie technického poradenstva, koordináciu s globálnymi partnermi a poskytovanie zásob a školení.
Za posledný rok organizácia letecky prepravila tony dodávok do stredísk na liečbu cholery, vrátane intravenóznych tekutín a roztokov na perorálnu rehydratáciu, tabliet na čistenie vody, antibiotík a ochranných prostriedkov. Taktiež poskytuje podporu liečebným centrám v Jemene, Nigérii a Konžskej demokratickej republike.
Uskutočňuje kampane na vzdelávanie v oblasti zdravia pre rizikové populácie v Nigérii, ktoré oslovili 798 000 ľudí v táboroch a hostiteľských komunitách v mestských úradoch Maiduguri a Jere, Konduga, Mafa a Dikwa.
Medzitým sa významne zvýšil dopyt po perorálnej vakcíne. Mnohé krajiny používajú túto metódu na zastavenie prenosu vo vysoko rizikových komunitách. Z celosvetových zásob bolo dodaných viac ako 28 miliónov dávok na použitie v kampaniach hromadného očkovania. Odborníci na choleru však varujú, že vakcína nenahrádza primeranú vodu a hygienu.
Smrtiace vírusy: Kiahne
Kiahne patria k najničivejším chorobám, aké kedy ľudstvo utrpelo. Dramaticky zmenili priebeh dejín, dokonca prispeli k úpadku civilizácií. Oficiálne smrtiaci vírus už neexistuje. Predpokladá sa, že kiahne pochádzali z Indie alebo Egypta. Najstaršie dôkazy pochádzajú od egyptského faraóna Ramsesa V. Zomrel v roku 1157 p.n.l. a na jeho mumifikovaných pozostatkoch sa našli charakteristické kožné stopy po kiahňach.
Kiahne sú spôsobené vírusom variola. Názov je odvodený z latinského slova „škvrnitý“, ktorý označuje vyvýšené hrčky, ktoré sa objavia po celom tele postihnutého. Vírus zabíjal asi 30% nakazených. Tí, ktorí prežili, ostali častokrát slepí, sterilní a na koži ostali hlboké jamky alebo jazvy.
Choroba sa neskôr rozšírila po obchodných cestách v Ázii, Afrike a Európe a nakoniec sa do Ameriky dostala v 2. storočí. Domorodí obyvatelia nemali prirodzenú imunitu. Až 90 % úmrtí počas európskej kolonizácie bolo spôsobených skôr chorobami ako vojenským výbojom. Kiahne prispeli k úpadku Aztéckej ríše v dnešnom Mexiku. Viac ako tri milióny Aztékov chorobe podľahli. Aztéci boli ťažko oslabení a boli ľahko porazení. Rovnako kiahne si vyžiadali život inkského cisára a vyhladili veľkú časť obyvateľov Inkov v západnej Južnej Amerike.
Toto ochorenie sa šírilo priamym kontaktom s infikovanými ľuďmi, telesnými tekutinami alebo kontaminovanými predmetmi. Malo 2 hlavné typy: 1. Variola major bola najbežnejšia forma a najsmrteľnejšia. 2. Variola minor spôsobila miernejšie ochorenie, ktoré bolo smrteľné v menej ako jednom percente prípadov. Existovali aj dve ďalšie, zriedkavejšie formy: hemoragická a malígna. Oba mali vždy za následok smrť.
Liečba
V Európe sa odhaduje, že kiahne si len v 18. storočí vyžiadali 60 miliónov obetí. V 20. storočí zabila na celom svete asi 300 miliónov ľudí. V roku 1967 sa nakazilo zhruba 15 miliónov ľudí. Svetová zdravotnícka organizácia zahájila celosvetovú eradikačnú kampaň založenú na očkovaní. Choroba sa postupne tlačila späť do oblasti afrického mysu Horn a posledný známy prírodný prípad sa vyskytol v Somálsku v roku 1977.
V Ázii sa spočiatku využívala technika známa ako variolácia, ktorá spočívala v úmyselnom infikovaní človeka fúkaním sušených kiahní do nosa. U tých, ktorí podstúpili túto liečbu, sa vyskytla ľahká forma ochorenia, u ktorých sa vyvinula celoživotná imunita.
Kľúčový prielom nastal v roku 1796, keď experiment anglického lekára Edwarda Jennera ukázal, že očkovanie pomocou blízkych kravských kiahní môže chrániť pred bežnými kiahňami. Jennerov objav pripravil pôdu pre neskoršie vakcinačné programy – čo je obzvlášť dôležité, pretože pre pravé kiahne neexistuje účinná liečba.
Napriek tomu, že sú pravé kiahne a ostatné spomínané choroby prevažne zaradené do historických kníh, stále existuje šanca, že sa smrtiace vírusy opäť vrátia a budú nás prenasledovať ako biologická zbraň. Ba priam niečo horšie, neustále hrozí vznik nových chorôb, ktoré môžu mať rovnaké následky ako tie v minulosti.
Zaujal ťa samotný článok alebo podobné témy?
Zdroje: minedu.sk, plus7dni.pluska.sk, bratislavskykraj.sk, history.com, refresher.sk, hastag.zoznam.sk, bold.sk, nationalgeographic.com, who.int
Zdroj titulného obrázka: Pexels/Dmitry Demidov
