Katakomby
Podzemné priestory sa využívali od staroveku ako tajné chrámy a pohrebné priestory. Obvykle sa vysekávali do skaly alebo najľahšie do tufu (uležaný sopečný popol po erupcii), neskôr už z tehlového muriva. V zhode s rímskym právom museli byť katakomby za hradbami mesta.
Zvyčajne sa stavali ako dlhé, úzke chodby označované ako ambulacra, v hĺbke 7-30 m pod povrchom, o výške i šírke asi 2,5 metra, prepojené medzi úrovňami strmými schodmi. V stenách boli vytesané hrobové výklenky označované ako locul spravidla pre jedno telo. Nezvyčajné neboli ani veľké kamenné komory pripomínajúce sarkofágy.
Cubiculi bolo označenie pre hrobku celej rodiny alebo krypta, ktorá zvykla byť hlbšia a využívala sa pre jedného mučeníka. Ďalším druhom hrobky bol výklenok s oblúkom (Arcosolium), do ktorých sa obvykle pochovávali šľachtici, mučeníci a pápeži. Vzduch a svetlo sa do katakomb dostávali prostredníctvom zvislých štvorcových šácht. Hrobky sa uzatvárali maltou a mramorovú doskou, na ktorú sa vyrývali podobné údaje ako dnes.
Katakomby pod mestom Odesa, Ukrajina
Prístavné mesto Odesa pod svojím povrchom ukrýva najväčšiu spleť podzemných chodieb na svete. Koľko kilometrov v skutočnosti tieto chodby predstavujú, nikto s presnosťou nevie. Zmapovaných je len 15 % a v niektorých miestach sú hlboké až 60 metrov.
Ich vznik sa odhaduje na 17. storočie. Prvé chodby slúžili najmä pašerákom a kriminálnikom. Nacisti z Červenej armády vďaka chodbám realizovali útoky počas vojny. Neskôr, paradoxne sa stali útočiskom odbojárov. V tom čase boli katakomby akýmsi malým mestom s nemocnicami, kuchyňami, jedálňami a kasárňami. Povstalcom pomáhali obyvatelia Odesy a cez diery v zemi ich zásobovali. Podľa portálu Topdesat.sk, Katakomby boli Nemcami uzatvárané, demolované a napúšťané jedovatými plynmi. Počas 2. svetovej vojny slúžili opäť ako úkryt vojakom a civilistom pred nacistami. Zima, vlhkosť, tma, suchý vzduch a najmä absencia hygieny napomohli k rozšíreniu chorôb ako týfus a malária.
Ako z toho celého jasne vyplýva, dobrodružná cesta do tajomnej temnoty sa neodporúča. Môžeme totiž naraziť na výbušné nástrahy z čias vojny, starú muníciu, nehovoriac o múroch nasiaknutých jedovatými plynmi a plytké hroby. Netreba zabúdať ani na hlodavcov, rozkladajúci sa odpad a splašky z kanalizácie. Rovnako ako v minulosti, aj dnes je známe, že sa v chodbách sa ukrývajú kriminálnici.
Podľa oficiálneho stanoviska, nie je vstup do podzemia zakázaný, len na vlastné riziko. Hovorí sa o viac ako 1 300 zaslepených vstupoch a asi tisícke voľných. Vo väčšine prípadoch ústia do pivníc rodinných domov, skladísk a súkromných pozemkov. Našlo sa však pár odvážlivcov, ktorých už viac nikto nikdy nevidel.
Úrady pátranie z viacerých dôvodov v katakombách neprevádzajú. Poslednou známou obeťou bol mladý muž v roku 2011. Pred ním študentka Máša, ktorá s kamarátmi oslavovala príchod nového roka, stratila sa a po troch dňoch v chodbách zahynula. Oficiálne prieskumy boli doteraz len dva (rok 1995, 2010) a oba dopadli neúspešne.
Parížske katakomby
V časoch Rímskej ríše slúžili ako vápencové bane využívané pri stavbe mesta. V roku 1786, keď sa v krajine rozmohol mor, cintoríny boli preplnené, a tak boli telá prenášané pod mesto. V roku 1871 tam bola uväznená skupina monarchistov a počas 2. svetovej vojny boli chodby využívané ako úkryt niekoľkých jednotiek francúzskeho odboja. Z hľadiska množstva mŕtvych tiel patria medzi tie najväčšie. Ukrývajú v sebe pozostatky takmer 6 miliónov ľudí.
Celková dĺžka predstavuje až 400 kilometrov. Verejnosti je však prístupná len malá časť, a to pohrebné komory. Aj keď je vstup do katakomb obmedzený, odvážni jedinci sa môžu do zakázaných častí dostať cez kanály a podzemný systém metra. Vstup do týchto častí je však nebezpečný, chodby sú neudržiavané a hrozia zosuvy pôdy. Niektoré sú zaplavené alebo sú príliš úzke na prechod, aj preto mnoho návštevníkov nikdy nenašlo cestu späť.
Počas návštevy prejdete okolo miliónov Parížanov, ktorých kosti sú dôsledne naukladané popri stenách, lebka na lebke, všetko označené a rozdelené podľa roku uchovania. Kosti sú v niektorých prípadoch už umelecky vyskladané (v tvare suda alebo srdca). Medzi ďalšie zaujímavosti patrí podzemný prameň, sepulkrálna lampa, sochy vytvorené kameňolomom a iné špeciálne exponáty.
V chodbách katakomb sa podľa svedectiev odohralo viacero zvláštnych javov. Prechádzka v tmavých a tichých tuneloch je nanajvýš desivá. Údajne sa tam nachádzajú orby, nevysvetliteľné svetlá a mnohí spomínajú aj tajomné prízraky. Na zvukových nahrávkach je taktiež počuť čudné hlasy, ktoré nepatria nikomu z prítomných. Ani to však niekedy odvážlivcov neodradí a v roku 2004 parížska polícia objavila v jednej z chodieb utajené kino s barom.
Katedrála sv. Štefana vo Viedni
Katedrála sa nachádza uprostred Viedne a nepriťahuje pozornosť nielen pre majestátnu architektúru. Tesne pod kamennými podlahami ležia kostrové pozostatky viac než 11 000 ľudí.
V roku 1735 vypukol mor nazývaný Čierna smrť. V snahe zabránenia šíreniu nákazy boli vyprázdnené cintoríny obklopujúce Katedrálu a kostnicu (budova na ukladanie kostí). Tisíce kostí a rozkladajúcich sa tiel tak boli zvrhnuté do jamy vyhĺbenej v podlahe krypta. Zápach zvykol byť však tak silný, že neraz znemožnil bohoslužby. V boji proti tomuto problému a rozšíreniu kapacity krýpt, niekoľko väzňov bolo spustených do boxov, kde boli nútení odstraňovať hnijúce mäso a rozbíjať kostry na jednotlivé časti. Tie následne ukladali do prehľadne usporiadaných radov, pričom na vrchole boli vždy lebky. Zdá sa, že prácu nikdy nedokončili – dodnes je možné nájsť časti krypty posiate hromadami neusporiadaných kostí a rúcajúcich sa rakiev.
Vchod do podzemnej hrobky je skrytý na ľavej strane hlavného poschodia. Rozsiahla krypta je rozdelená na niekoľko menších krýpt aj katakomb a dodnes je aktívnym pohrebiskom. Väčšina tiel habsburských kráľovských členov je umiestnená neďaleko v cisárskej krypte na námestí Neuer Markt.
V ďalšej časti známej ako vojvodská krypta sú uchovávané orgány kniežat, kráľovien a cisárov. Spolu s niektorými telami a srdcami odpočíva vo vojvodskej krypte viac ako 60 pohárov cisárskych vnútorností, vrátane žalúdka cisárovnej Márie Terézie. Nie je to tak dávno, čo sa zlomili tesnenia na jednej nádobe a na podlahu vytekala 200-ročná vnútorná tekutina.
Kláštor sv. Františka v Peru
O katakombách pod kláštorom San Francisco de Asís je veľa temných príbehov a legiend. Historický cintorín v Lime, ktorého podzemné klenby pochádzajúce z koloniálnych čias slúžili na pochovanie viac ako 25 000 ľudí.
Kosti sú úhľadne usporiadané do geometrických vzorov vo veľkej otvorenej kostnici tesne pod podlahou kostola, kláštora a knižnice. Iné sú zase uložené v kamenných klenbách v susedných miestnostiach.
Prekvapením je, že katakomby boli relatívne nedotknuté historickými nepokojmi a zemetraseniami. Narušená štruktúra bola až nedávnymi prírodnými silami. Napriek tomu sú považované za najzachovanejšie. Pri prechádzaní chodbami a galériami sú neprehliadnuteľné obrovské až 10 metrov hlboké studne plné ľudských lebiek, ktorých účelom bolo zachovať stavbu pred nárazmi zemetrasení.
Podľa historických prameňov v polovici 18. storočia bolo v pláne rozšíriť krypty výstavbou nových studní a výklenkov. Projekt však nebol dokončený, a preto zostali nedokončené mnohé priechody a cesty uprostred podzemnej metropoly. Niektoré sa nachádzajú pod zadnými záhradami súčasného vládneho paláca a dostanú sa dokonca do prístavu Callao.
Mnoho ľudí tiež uvádza, že videlo duše oblečené v tmavých oblekoch, ktoré sa vznášajú nad chodbami a kričia mrazivé zvuky. Jedna z najznámejších legiend opisuje staršieho mnícha, ktorého postihol mučenícky osud a práve ten je pozorovaný najčastejšie.
Kapucínske katakomby Palermo
Na Sicílii nájdeme jednu z najbežanejších a najmorbídnejších turistických atrakcií na svete. Cez dvere kapucínskeho kláštora, ktoré zvonku vyzerajú ako každá iná budova, môžu návštevníci zostúpiť do veľkých kapucínskych katakomb.
Katakomby boli rozdelené do niekoľkých chodieb, pričom každá z nich hostí konkrétny typ človeka. K dispozícii je miestnosť pre náboženské osobnosti, najmä osoby spojené s kláštorom, pre profesionálov, ako sú lekári, a miestnosť pre ženy, panny a kojencov. Na stenách, posadených na lavičkách a poličkách, zastrčených v otvorených rakvách, je pripevnených takmer 8 000 mŕtvol, z ktorých každá je oblečená do svojich najlepších šiat.
Predpokladá sa, že obzvlášť suchá atmosféra umožňovala prirodzenú mumifikáciu tiel. Kňazi spočiatku ukladali mŕtvych na police a nechali ich odkvapkať, kým neboli úplne vyčerpaní z telesných tekutín, balzamovanie preferovali až neskôr. Posledné pochované telo pochádza z roku 1920 a je ňou len dvojročné dievčatko. Vďaka balzamovaniu dodnes vyzerá akoby spala a je nazývaná „Šípková Ruženka“.
Zaujíma ťa viac podobných prípadov? Tak v tom prípade odporúčam jeden z mojich nedávnych článkov – THE ACT: ČO DOHNALO GYPSY BLANCHARD K VRAŽDE MATKY?
Zdroje: topdesat.sk, mentalfloss.com, najky.sk, atlasobscura.com
