Rozhovor: Štefan Spuchľák: „Je dobré, že som do zdravotníctva išiel v tak mladom veku, lebo to formuje tvoje hodnoty a pohľad na život“
Štefan Spuchľák, rodák z Oravy, má 23 rokov a študoval strednú zdravotnú školu v Dolnom Kubíne. Po vyštudovaní pracoval v DSS, neskôr v Národnom onkologickom ústave na operačných sálach a momentálne pracuje na urgentnom príjme v Trnavskej nemocnici.
Práca v zdravotníctve je náročná, stretol si sa v práci s niečím bizarným, čo si pamätáš dodnes?
Bizarných vecí je veľa a celkovo každý, kto pracuje v zdravotníctve, vie, že niekedy si povieš, že: „Priatelia, to vážne?“ Sám seba sa pýtaš prečo, haha. Máš rôzne druhy prípadov od vypitia akvária, otvorených hláv až po x-y ďalších vecí.
Pripravuješ sa nejako špeciálne na tvoje služby? Bývaš nervózny?
Ani by som nepovedal, že pripravujem, ale tá služba ťa pripraví. Lebo vieš, že v tej službe sa môžeš stretnúť či už s bizarnými vecami, alebo musíš reagovať rýchlo, pohotovo a vieš, že čas je veľmi veľký faktor, ktorý ovplyvňuje tvoju robotu.
Vieš nám povedať, čo je najťažšie na práci v zdravotníctve?
Vedieť byť psychicky pripravený a byť psychicky v pohode. Psychicky sa pripraviť na službu s tým, že vieš, že tá služba je náročná po psychickej aj fyzickej stránke. Z dôvodu, že veľakrát vidíš, ako zdravotnícky personál nemôže pomôcť.
Je dobré, že som do zdravotníctva išiel v takom mladom veku, lebo to formuje tvoje hodnoty a pohľad na život. Ty si povieš, že trápi ma toto a tamto, ale na druhej strane si uvedomíš, že niekde tam je človek, ktorý reálne bojuje o život, a potom ti prídu tie tvoje osobné problémy absolútne malicherné.
A čo je naopak to najlepšie?
Treba sa vedieť na tú prácu pozrieť aj z druhej stránky a čerpať. Tak ako je psychicky náročná, aj veľmi veľa dáva. Podotkol by som asi ten pocit, že vieš, že máš zmysel tu na svete, a že každý jeden deň odchádzaš z práce s vedomím, že si niekomu pomohol. Je to síce klišé povedané, ale podľa mňa táto práca nie je povolanie, ale poslanie. Čím viac si to uvedomujem, tým viac sa s tým stotožňujem. A veľmi pekné je, keď vám tí ľudia poďakujú a vy vidíte, že to stojí za to.
Ako vnímaš zdravotníctvo na Slovensku v porovnaní s ostatnými krajinami?
Na Slovensku si podľa mňa ľudia nevážia to, že zdravotníctvo je zadarmo. Už keď si porovnáme naše zdravotníctvo a Anglicko alebo Ameriku, ľudia tu chodia s banálnymi vecami, že udrel som si kolena dva týždne dozadu a nevážia si tú prácu v zdravotníctve, a berú to z toho spektra, že ty si tu preto, že ty mi musíš pomôcť, lebo to je tvoje povolanie. Ale keby sa na to dokázali pozrieť z iného uhla a kriticky myslieť, že je tu ten personál, neplatím si za to a trošku si vážiť. Myslím, že v zahraničí si ľudia túto prácu viac vážia.
Vo viacerých prípadoch príde pacient k lekárovi, až keď je neskoro, prečo si myslíš, že je to tak? Prečo niektorí pacienti vyhľadajú pomoc až vtedy, keď je najhoršie?
Buď prídu ľudia s absolútnymi hlúposťami, alebo prídu, keď je veľmi, veľmi neskoro. Možno by som ti odpovedal štýlom, že či už moji rodičia alebo starí rodičia, alebo ľudia u nás celkovo (myslím Slovákov) nevyhľadajú toho doktora, pokým nie je absolútne zle. Pretože nechcú zaťažovať tie nemocnice. Nie je to dobré, treba vyhľadať toho lekára, treba to konzultovať s obvodným lekárom a následne obvodný vie poslať za špecialistom. Lenže im sa nechce čakať, lebo vedia, aké zdravotníctvo je, tak príde rovno na urgent, kde ho musíme vybaviť. To je môj subjektívny názor.
Čo si myslíš o nariadeniach vlády (ohľadom koronavírusu), či to preháňajú alebo práve naopak, či konajú málo.
Ja osobne si myslím, že momentálne sa naša vláda stretla so situáciou, s ktorou sa zatiaľ žiadna iná vláda nestretla. Nechcel by som sa moc v tomto rýpať, ale vždy je pre a proti. Vždy v každom sektore sa dá nájsť niečo, čo sa robí zle. Keď človek hľadá to zlé, tak to nájde. A ja by som to skôr povedal, že táto vláda sa učí a bojuje s tým, ako môže. A to, že nevychytá určité muchy by sme im nemali brať za zlé, aj keď v určitých veciach by som povedal, že mohlo by to byť inak. Skúsme sa pozrieť skôr na to, že keby som bol ja premiérom, ako by som zvládal túto situáciu? Vedel by som ju ukorigovať a ustáť? Tým, že budeme poukazovať na to zlé, pomôžeme jedine len sebe v nervoch.
Po akej dlhej dobe si sa naučil ignorovať komentáre od absolventov „vysokej školy života?“
Poviem to jednoducho tak, že prídeš do služby a uvedomíš si, že tí ľudia, keď budú chcieť niečo nájsť, tak to nájdu, a budú ťa poučovať. Dokážeš sa voči tomu obrniť a obrániť, a ani sa nezamýšľať nad tými komentármi, pretože sú to úplne bizarné veci, ktoré tí ľudia rozprávajú. Tých ľudí, ktorí toto rozprávajú, či sa im to páči alebo nie, by som poslal nech si oblečú uniformu, postavil by som ich na desať minút na hocijaké oddelenie a nech sa pozerajú. Stačí len pozerať. Nech si vyskúša priamo tú prácu a potom môže hodnotiť.
Snáď sa vám rozhovor so Štefanom páčil, je to názor z druhej strany. Ak ste sa stotožnili s názormi a je vám sympatický, pridávam jeho Instagram! Práca v zdravotníctve môže byť naozaj psychicky náročná, preto by sme pri najbližšej návšteve lekára mohli prejaviť viac vďačnosti. To je len môj typ.
Mimochodom, tento článok je perfektný.
