KAPITOLA VII.
Samozrejme, na telesnej som z našej partie cvičila ako jediná, takže som tvorila dvojicu s Carmen, milou ryšavkou z prednej lavice. Potom sme mali angličtinu, ktorú mávam väčšinou so svojou sestrou, ale keďže sa neukázala, bolo mi jasné, že je doma. Cass má so mnou tiež angličtinu, ale ani jedna z nás nejavila žiadne známky potreby o rozhovor. Musela vedieť, že som s Aaronom naozaj nespala, no neboli jej jasné súvislosti. Mne tiež nie.
Po zazvonení som položila profesorovi esej na stôl a ako prvá sa snažila odísť z triedy. Cass som mala síce v pätách, ale vedela som, že ona pôjde za ostatnými, zatiaľ čo ja to mám namierené k mojej skrinke. Hodila som tam všetky učebnice, pretože mi je jasné, že sa do nich doma ani nepozriem, zabuchla som skrinku a vybrala som sa stredom chodby k dverám. Z batohu som vytiahla kľúče od auta a už som sa videla, ako v ňom konečne sedím na ceste domov, kde sa môžem vyfackať za celý tento deň.
No moje plány boli zmarené hneď, keď som si všimla svalnatého tmavovlasého chalana opierať sa o moje auto. Ten chce odpovede tiež… Skvelé, naozaj skvelé. Aj keď mnou lomcuje znechutenie nad celou možnou situáciou, prišla som so sileným úsmevom k nemu.
„Takže kam chceš ísť, Whiteleeová?“ spýtal sa s tým jeho známym úškrnom.
„Neviem. Čo takto hocikam, kde nebudeš?“ uškrnula som sa naňho aj ja. Ale sama som nevedela, či si robím srandu alebo nie. „Freddie’s bude fajn,“ dodala som nakoniec.
Zdĺhavo sa na mňa zahľadel, čo robí v poslednej dobe skoro každý. Pozdvihla som obočie, čím som sa ho snažila popohnať k odpovedi.
„Hej, Freddie’s vyhovuje,“ povedal. „Som tu autom a ako som si mohol všimnúť aj ty. Takže sa stretneme za desať minút pred ním?“ opýtal sa zjavne rečnícku otázku, keďže na moju odpoveď nečakal a rovno sa vyberal k jeho autu. Preto som na nič nečakala ani ja, odomkla som si auto, tašku som hodila na sedadlo spolujazdca a vyštartovala som. Periférnym videním som videla, že jeho auto už vyšlo z parkoviska. Len som sa sama pre seba uškrnula a išla rýchlo za ním.
Cesta od nás zo školy trvá k Freddiemu len šesť minút, takže ledva som žmurkla a už som parkovala na menšom parkovisku pred kaviarňou, ktoré býva zväčša plné. Máme to my šťastie. Pomyslela som si, keď som zahliadla Aaronovo auto zaparkované len pár miest vedľa. Na mieste vodiča už nikto nesedel, preto som sa poobzerala okolo seba a uvidela ho netrpezlivo postávať pred vchodom. Zoberala som si teda tašku, zamkla auto a vybrala sa k nemu.
„No konečne, to ti teda trvalo,“ povedal zamračene, keď som k nemu podišla.
„Poď,“ ukázal ku kaviarni, pričom otvoril dvere a počkal kým prejdem. Kto to je? Tento džentlmen určite nie je Aaron Kyle. Pomyslela som si s úškrnom a vošla dovnútra.
„Prepáč, ale ja nehazardujem so svojím životom za volantom.“ Narážku na jeho brata som si uvedomila až neskôr a len som dúfala, že on ju nepochopí. Nanešťastie pochopil, nakoľko mi venoval zamračenie.
„Naozaj vtipné, Whiteleeová. Tak dobre som sa už dlho nezasmial…“ uškrnie sa na mňa nepríjemne, až mi naskočí husia koža. A ja som chvíľku aj ľutovala, že som niečo také vypustila z úst.
„Prekvapuje ma, že vôbec vieš, čo slovo smiech znamená,“ povedala som, keď sme sa usadili pri mojom a Cassinom obľúbenom stole.
„Hahaha…“ prekrútil očami, keď k nám prišla jedna čašníčka s otázkou, čo si dáme. Ani jeden z nás nad tým nezaváhal a obaja sme naraz vyhŕkli: „Jedno latte,“ čašníčka sa na nás pozrela ako na dvoch idiotov a povedala: „Takže 2x latte, áno?“
„Och, áno, môže byť,“ odvetila som, pričom Aaron len prikývol. Čašníčka sa na nás len usmiala a odišla vybaviť naše objednávky.
„Takže…“ začal Aaron hneď, ako odišla a položil si jeho ruky v takom tom „nekompromisnom“ geste na stôl.
„Takže…“ zopakovala som jeho slová i gestá. „Ty si sa chcel rozprávať, tak rozprávaj,“ povedala som skôr ako to povedal on a nebodaj by som musela rozprávať prvá.
„To dnešné ráno…“ povedal pomaly a na jeho mimike tváre bolo jasne vidieť, že svoje slová dôkladne zvažuje.
„Človek by povedal, že keď sa vieš bozkávať, vieš ten jazyk používať aj na niečo iné. Ja neviem… rozprávať možno,“ venoval mi jednoduché zamračenie a pokračoval: „Prečo si dnes ráno potvrdila, že sme spolu spali?“ Uch… Ide na to rýchlo chlapec…
„A prečo si ty začal roznášať tú lož?“ spýtala sa ho s pozdvihnutým obočím. Na tvári sa mu usadil úškrn.
,,Na otázku sa neodpovedá otázkou,“ pomaly som vzdychla. Rukou som si prehrabla vlasy a rozmýšľala nad odpoveďou.
„Allison ma vytočila, tak mi napadlo, že aj ja vytočím ju. To je celé,“ zase sa na mňa tak pochybovačne zahľadí, akoby mu v hlave behala jedna jediná otázka, ktorá ho zaujíma, ale nevedel, či ju má položiť.
„A ty si to prečo povedal?“ dodala som po chvíli ticha. Nestihne však odpovedať, nakoľko nás svojou prítomnosťou znova poctila čašníčka, tentokrát už aj s našimi objednávkami. Moje lattečko položila len tak ledajako, avšak pri tom Aaronovom mu to div nepodržala pred ústami, aby sa napil.
Ako som si stihla všimnúť v jeho latte ho čakal aj zabalený keksík! Aj ja chcem keksík! Závistlivo som sa zapozerala na jeho kávu, avšak nič som nepovedala. Neviem, či si všimol môj pohľad, ale to jeho pozdvihnuté obočie značilo, že áno. Prekrútil pobavene očami a položil mi na tácku jeho keks! Akoby ho vôbec netrápilo, že sa len tak vzdal slávneho keksu, ktorý tu zamestnanci dávajú len pri špeciálnych príležitostiach.
„Och, ďakujem,“ usmiala som sa naňho a asi po prvýkrát som mu venovala naozajstný úsmev.
„Ale to bolo pre teba, cukríček,“ zahlásila čašníčka, ktorá na mňa hľadela so zamračeným výrazom. Len som prekrútila očami, pozrela sa na Aarona a v napätí čakala na nejakú reakciu…
„Ja som to podal môjmu, cukríčkovi,“ povedal presladene Aaron a s úškrnom pozoroval čašníčku ako odchádzala so stiahnutými ušami. Alebo sledoval jej zadok, u chlapov človek nikdy nevie. Mala som strašnú chuť začať sa smiať a Aaron vyzeral rovnako. Nakoniec som si radšej odpila z toho lahodného nápoja a Aaron nasledoval môj príklad.
„Taktiež sme sa s Allison pohádali ešte vtedy v sobotu, keď si vošla do kuch…“
„Áno, áno, nemusíme to rozoberať do podrobností,“ zastavila som ho rukou a sledovala úsmev na jeho perách. Jediná vec, ktorá ja na tejto situácii dobrá, je tá, že aspoň vie, že mám väčšie prsia ako moja sestra.
„Áno, takže pohádali sme sa a pýtala sa, prečo nemám tričko, tak som povedal, že ho máš ty, pretože ti bola v noci zima. Nepovedal som úplne, že sme spolu spali, len to tak pochopila,“ prekrútila som očami.
„Jasné, koho by napadlo, že sme spolu nespali, keď si u mňa spal, však?“
„Dobre dobre, pokoj. Čo sa stalo, sa už neodstane. Namiesto toho by sme moh…“ nestihol dopovedať, pretože niekto znova zastal pri našom stole. Už som mala pripravenú reč pre tú čašníčku, no na moje prekvapenie, to nebola čašníčka, ale Diana spolu s ostatnými za pätami, ktorá vyzerá naozaj nahnevane.
„Čo tu akože predvádzaš Madison!“ zavrčala a zazrela na Aarona.
,,Sedím a užívam si vašu neprítomnosť. Čo chceš?“ povedala som nepríjemne. Nechcela som to riešiť pred Aaronom.
„To nemyslíš vážne, že vymeníš nás za tohto kurevníka! Už si od neho pravdepodobne chytila kvapavku alebo HIV!“ normálne sa mi na sekundu zastavil dych. Ako môže vôbec niečo také povedať priamo pred ním? Kde nechala slušné vychovanie? Naozaj som Dianine správanie nespoznávala.
„Zbláznila si sa, Diana? Čo je s tebou, preboha? Uvedom sa, dobre? A najskôr porozmýšľaj skôr, ako niečo povieš. Nikto tu nie je zvedavý na tvoju scénu, takže nech sa páči, choď do riti,“ ukázala som smerom k dverám, aj keď mi bolo jasné, že neodíde.
„Toto budeš ľutovať,“ povedala a odkráčala preč. Cass na mňa hodí pohľad, ktorý jasne hovorí, že sa ospravedlňuje aj za ňu a taktiež odíde. Zatiaľ čo som ja musela čeliť naspäť Aaronovi. No vôbec sa netváril nahnevane, skôr pobavene.
„Mrzí ma to, čo povedala,“ povedala som, aj keď neviem prečo. Každý vie, že Aaron je kurevník.
„To je jedno. Dneska to je už druhýkrát, čo si sa ma zastala, Whiteleeová, nemáš ty pre mňa nejakú slabosť?“
„Uhádol si. Nemám,“ prekrútila som očami. Rozhodla som sa teda, že najviac výhodné v tejto chvíli bude znova sa napiť z mojej kávy.
Ako som pokladala pohár naspäť na tanierik, udrel mi do očí na polovicu preložený papierik. Roztvorila som ho a uvidela pokope napísané čísla. Telefónne číslo tej čašníčky. Nechala ho tu pre Aarona.
,,Nech sa páči, tvoj cukríček ťa asi chce ešte vidieť,“ povedala som a podala mu papierik. Bez jediného pohľadu papierik skrčil a vhodil do zadného vrecka.
„No to, čo som chcel riešiť, bolo…“ tentokrát nás neprerušil nikto, kto by sa zastavil pri našom stole. Bol to jeho vyzváňajúci telefón, ktorý s prevrátením očí a povzdychom ihneď vytiahol z vrecka a prijal.
„Áno, áno… Som vonku… Nie, nepôjdem… Och, bože, fajn… však už idem… Áno, čau…“ telefónu venoval len stručné odpovede, rozhovor s človekom na druhej strane si zjavne veľmi neužíval. Mobil si odtiahol od ucha a venoval mu posledný zamračený pohľad predtým, než ho dal nazad do vačku. Svoj pohľad potom presunul na mňa.
„Niekto ťa musí mať naozaj rád, keď máš také neuveriteľné šťastie… Doriešime to inokedy… musím ísť, ahoj,“ povedal predtým, ako vybral zo svojej peňaženky desať dolárov a položil ich na stôl.
„Máš to na mňa,“ s touto vetou bol preč zanechávajúc ma tam so samými otázkami v hlave… Čo chcel riešiť, keď to bolo také neodkladné? Bolo to niečo dôležité?
Dvere sa za ním zatvorili a s tým odišli aj moje odpovede na otázky. Jediné, čo tu so mnou ostalo, boli nevypovedané otázky a hlasný smiech mojich priateľov z druhej strany kaviarne.
AARON Kapitola 6: Prechádzajúcu kapitolu tejto publikácie nájdete na tomto linku.
