Najdetailnejšie zábery hviezdy inej ako Slnko
V dnešnej dobe existujú technológie, ktoré nám umožňujú detekovať vzdialené exoplanéty a hviezdy. Sú tak ďaleko, že aj obrovské hviezdy zväčša vidieť len ako malé bodky bez výraznejších detailov. V roku 2017 sa však vedcom podarilo urobiť výrazný pokrok a vďaka teleskopu VLT (Very Large Telescope) vyhotovili vôbec najdetailnejšie zábery hviezdy nachádzajúcej sa za hranicami našej slnečnej sústavy. Ide o červeného obra menom π1Gruis nachádzajúceho sa v súhvezdí Žeriav.
Zábery odhalili štruktúru povrchu
π1Gruis je vzdialený viac ako 530 sveteľných rokov od Zeme. Je 350-krát vačší ako Slnko a niekoľko tisícnásobne žiarivejší. Svojím spôsobom odzrkadľuje to, ako bude naša hviezda vyzerať na konci svojho života o približne 5 miliárd rokov. Vďaka štúdiu tohoto umierajúceho červeného obra dostávame pohľad na budúcu aktivitu, vlastnosti či vzhľad Slnka.
Pomocou prístroja PIONER vedci skúmali povrch hviezdy π1Gruis v infračervenom spektre. Detailnejšie snímky odhalili tzv. konvektívne bunky. Každá z nich má priemer približne 120 miliónov kilometrov, čo tvorí štvrtinu priemeru hviezdy – to je vzdialenosť rovná asi ako medzi Slnkom a Venušou. Tieto tvary pripomínajúce granule sa nachádzajú vo fotosfére a vznikajú pri tepelných procesoch vo vnútri hviezdy.
Na cudzej hviezde sa ich podarilo identifikovať vôbec po prvýkrát.
Keď v minulosti hviezde π1Gruis došiel vodík na spaľovanie, začala sa vplyvom straty energie zmenšovať, čo spôsobilo zvýšenie jej teploty na 100 miliónov °C. Tieto extrémne teploty podnietili ďalšiu fázu, pri ktorej sa začalo spaľovať hélium na ťažšie atómy ako uhlík a kyslík. Teploty jadra narastali a zapríčinili nafúknutie vonkajšej vrstvy hviezdy do obrovských až stonásobných rozmerov pôvodnej veľkosti. Kvôli tomuto procesu je teraz π1Gruis zaradený do skupiny červených obrov.
Slnko nie je výnimkou
Konvektívne bunky sú aj na Slnku, no v úplne inom zostavení. Na najdetailnejších snímkach povrchu našej hviezdy sú jasne viditeľné. Kdežto obor π1Gruis ich má len niekoľko, tak Slnko ich má milióny. S priemerom len okolo 2 tisíc kilometrov sú totiž oveľa menšie. To je spôsobené vyššou povrchovou gravitáciou Slnka, ktorá umožňuje vznik buniek v hojnom počte.
Zdroje: scitechdaily.com, phys.org
