1792. Ľudovít XVI. (Guillaume Canet), jeho manželka Mária Antoinetta (Mélanie Laurent) a ich deti sú zatknutí a uväznení v Temple, zlovestnom parížskom palácovom komplexe, kde čakajú na súd. Izolovaní ďaleko od nádherného Versailles sú po prvý raz v živote zraniteľní. Fascinujúci, doposiaľ nerozprávaný príbeh z obdobia, z ktorého sa zrodil náš moderný svet. Voľne inšpirované zápiskami Cléryho (Fabrizio Rongione), kráľovho komorníka, ktorý s ním zostal až do jeho smrti…
Francúzska historická dráma Potopa sa odohráva v období Francúzskej revolúcie. Ide o druhý celovečerný film režiséra a scenáristu Gianluca Jodiceho, ktorého debut Il cattivo poeta pojednával o talianskom básnikovi Gabrielovi d’Annunziovi. Jodice sa tak aj vo svojom druhom filme zameriava na výraznú postavu francúzskych dejín – krále Ľudovíta XVI, predovšetkým však na jedno z najvýraznejších období celej histórie Francúzska – koniec monarchie. Kráľovskú rodinu pritom mnohí poddaní mohli vnímať ako božstvo, v momente, keď sa ich éra chýli ku koncu, však existuje iba pohľad na už čoskoro vyhynutý druh. A práve to robí z Potopy pomerne svieže historické drama.
Potopa predstavuje odvrátenú stránku života v monarchii, ústredné postavy možno už na samom začiatku vnímať ako chodúce mŕtvoly, ktoré iba čakajú na finálny verdikt a bodku za ich existenciou. Pre kráľovskú rodinu žijúcu doteraz v blahobyte sú možné nové podmienky tragické, ide však o podmienky, ktorú by im mohlo mnoho väzňov závidieť, najmä vtedyšných podmienkach. Spolu so spoluautorom Filippo Gravinom v rámci troch kapitol – Bohovia, Muži, Mŕtvi – príbeh skúma Jodiceho film formu ľudskosti kráľovskej rodiny. Status člena kráľovskej rodiny nič neznamená, pomaly mizne forma úcty aj isté zábrany. Ľudovít i Mária sú v podaní Caneta a Laurenta komplexné postavy, predovšetkým však postavy nečiernobiele.
Potopa – Remeselne vynikajúca práca
Z Jodiceho pohľadu je Potopa príbehom o konci sveta, ktorý poznáme… aspoň pokiaľ ide o hlavnú kráľovskú rodinu. Je to remeselne výborne spracované historické drama, ktoré presne ukazuje kontrast medzi starými a novými pomermi vo Francúzsku. Herecké výkony sú presvedčivé, najmä v momentoch, keď sa prejavuje chladnosť medzi kráľom a kráľovnou. Ide o historickú tragédiu, pri ktorej nie je extra potrebné mať detailné vedomosti o kontexte revolúcie. Potopa je uspokojivá tým, že nejde primárne o historické pozadie, ale o prácu s postavami. Film dokáže vyvolať pocit, že k príbehu pristupuje naozaj sviežo, a vďaka tomu dokáže nejakým spôsobom vyniknúť.
Samotný názov odkazuje na príslovie Après moi, le déluge, ktoré je pripisované Ľudovítovi XV., starému otcovi Ľudovíta XVI., ktorý vyjadroval, že ho nezaujíma, ako bude svet vyzerať po jeho smrti. Potopa dokáže ľahko vyvolať pocit, že dedičstvo kráľovskej koruny možno vnímať ako kliatbu, keďže niektorí králi jednoducho nemajú vlohy na vládnutie. Je takým neoficiálnym pravidlom, že posledný vládnuci panovník jednej monarchie sa väčšinou nezapíše do dejín ako ten najlepší. Francúzsku revolúciu možno v rámci Potopy vnímať aj ako určitú formu vykúpenia pre Ľudovíta a Máriu — Ľudovít sa tak môže stať dôstojnejším mužom, zatiaľ čo Mária môže začať konať menej namyslene a viac empaticky. Ide pritom len o interpretáciu udalostí, ktorá má určite v kontexte historikov priestor stať sa v istom ohľade kontroverznou. Z rozprávačského hľadiska je však Potopa dôstojne uspokojujúca, hoci možno niekedy až príliš ťahaná za vlasy a rozprávačsky neveriteľná.
Potopa může rozdělit
Je isté, že Potopa nebude pre každého. Predovšetkým aj preto, že posledného francúzskeho kráľa a kráľovnú možno až príliš zľudšťuje, neznamená to však, že by sa Jodice držal pri zemi a kontext Francúzskej revolúcie vyslovene popieral. Lenže komorné zasadenie ľahko spôsobuje, že toho zostáva pomerne dosť skrytého a chýba napojenie na širšie udalosti, vrátane Jakobínskeho teroru, počas ktorého zomrelo približne 40 000 ľudí. Ľudovít aj Mária nie sú vykreslení ako zlí ľudia, skôr ako panovníci, za ktorých vlády došlo k zlým veciam.
Niektorí budú mať problém s tým, že sa Jodice neustále sústreďuje na tieto dve ústredné postavy, iní naopak pravdepodobne ocenia, že sa pevne drží svojej vízie. Hoci na úkor celého rozprávania, ktorému by určite prospelo viac naznačiť, aké zásadné udalosti sa odohrávajú na pozadí obdobia filmu.
Stále však platí, že na všetky kostýmy na dva Oscary nominovaného Massima Cantiniho Parriniho, krásne a zrejme sofistikované symbolické zábery Daniela Ciprího, výpravu Tonina Zery i maskérske výkony dvojice Domingo Santoro a Lucia Piermontese je radosť sa pozerať. Potopa je film so silnou vizuálnou stránkou, ktorej je ľahké podľahnúť, aj keď sa občas prejavia neduhy Jodiceho naratívnej vízie. Aj v rámci prístupu k tak komplexnej téme francúzskych dejín však treba oceniť nepochybne svieži prístup a sľubné náznaky toho, že Jodice je filmár, ktorý by ešte mohol realizovať zaujímavé projekty. A práve zaujímavý je výraz, ktorý Potopu vystihuje najlepšie. A hoci ide o široký pojem, má bližšie k jeho pozitívnym významom.
Potopa záverom
https://www.youtube.com/watch?v=-WAKJ6tht0c
Verdikt: 7 z 10
- Zdroj titulního obrázku: Ascent Film
